Zväz Sovietskych Socialistických Republík, ZSSR, CCCP, SSSR

Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !

http://www.cccp.freeforums.org http://www.cccp.freeforums.org http://www.cccp.freeforums.org http://www.cccp.freeforums.org http://www.cccp.freeforums.org http://www.cccp.freeforums.org http://www.cccp.freeforums.org

Proletári všetkých krajín spojte sa! пролетарии всех стран, соединяйтесь! Proletári všetkých krajín spojte sa! пролетарии всех стран, соединяйтесь!

Zdravim vsetkych spravnych ludi komunistov kto sa citi komunistom nech prejde na forum registruje sa a prida sa ku komunite komunistov. PRACI CEST!..........http://www.cccp.freeforums.org/"

http://www.cccp.freeforums.org...............http://www.cccp.freeforums.org...............http://www.cccp.freeforums.org/

3

Karol Marx

Kritika gothajského programu[1]

 

Fridrich Engels

(Predslov)

 

            Rukopis, ktorý tu uverejňujeme – sprievodný list Brackemu i kritiku návrhu programu –, bol  roku 1875, krátko pred gothajským zlučovacím zjazdom(2)1, odoslaný Brackemu, aby s ním oboznámil Geiba, Auera, Bebela a Liebknechta a potom ho vrátil Marxovi. Pretože zjazd strany v Halle(3) otvoril v strane diskusiu o gothajskom programe, myslím, že by som sa dopustil sprenevery, keby som verejnosti ešte ani teraz nesprístupnil tento dôležitý – vari najdôležitejší – doklad, týkajúci sa  tejto diskusie.

Rukopis má však ešte iný, ďalekosiahlejší význam. Po prvý raz je v ňom jasne a jednoznačne vyložené Marxovo stanovisko k smeru, ktorým sa Lassalle uberal, odkedy sa dal na agitáciu, a to tak k Lassallovým ekonomickým princípom, ako aj k jeho taktike.

Bezohľadná ostrosť, s akou analyzuje návrh programu,  neúprosnosť, s akou vyslovuje svoje závery a odhaľuje slabiny návrhu, to všetko  už dnes, po pätnástich rokoch, nemôže nikoho urážať. Typickí lassallovci jestvujú už len v cudzine ako osihotené trosky a od gothajského programu sa odvrátili v Halle dokonca i jeho vlastní tvorcovia, lebo bol celkom nevyhovujúci.

Predsa som tam, kde na tom, pokiaľ ide o vec, nezáležalo, vynechal niekoľko osobitných ostrých výrazov a úsudkov a nahradil ich bodkami. Aj Marx by to urobil, keby dnes uverejnil rukopis. Jeho prudkú reč na niektorých miestach vyprovokovali dve okolnosti: Po prvé Marx a ja sme s nemeckým hnutím zrástli užšie než s ktorýmkoľvek iným; rozhodný krok späť, ktorý sa prejavil v tomto návrhu programu, nás  musel  preto  obzvlášť  prudko  rozhorčiť.   Po  druhé  vtedy,  sotva  dva  roky po

1 Redakčné poznámky sú označené arabskou číslicou v hranatých zátvorkách, autorské poznámky hviezdičkou, redakčné vysvetlivky arabskou číslicou.

haagskom kongrese Internacionály(4), sme viedli najurputnejší boj s Bakuninom a jeho anarchistami, ktorí nás robili zodpovednými za všetko, čo sa dialo v Nemecku v robotníckom hnutí; museli sme teda očakávať, že nám podstrčia i tajné otcovstvo tohto programu. Tieto úvahy sú teraz zbytočné, a tým sú zbytočné aj tieto pochybné miesta.

Aj kvôli tlačovému zákonu som niektoré vety vyznačil len bodkami. Keď som musel voliť miernejší výraz, dal som ho do hranatých zátvoriek.(5) Inak je rukopis vytlačený doslovne.

 

Londýn 6. januára 1891                                                                        F. Engels

 

 

Karol Marx

(List Wilhelmovi Brackemu)

 

Londýn 5. mája 75

Milý Bracke,

keď  prečítate priložené kritické poznámky ku koaličnému programu, buďte taký dobrý a dajte ich na nahliadnutie Geibovi a Auerovi, Bebelovi a Liebknechtivi. Notabene. Rukopis sa Vám musí vrátiť, aby som ho mal v prípade potreby k dispozícii. Som preťažený prácou a musím veru hodne prekračovať to, čo mi predpísal lekár. Vonkoncom to teda nebola pre mňa „slasť“ pustiť sa do takých siahodlhých písačiek. Ale bolo to nevyhnutné, aby si neskôr stranícki priatelia, ktorým sú tieto poznámky určené, nevykladali kroky, ktoré budem musieť urobiť, nesprávne.

Po skončení zlučovacieho zjazdu(6) Engels a ja totiž uverejníme krátke vyhlásenie v tom zmysle, že spomenutý základný program je nám úplne cudzí a že  s ním nemáme nič  spoločné.

Je to nevyhnutné, lebo v cudzine sa rozšíril názor, starostlivo živený nepriateľmi strany – názor úplne mylný –, že odtiaľto tajne riadime hnutie takzvanej eisenešskej strany. Ešte v nedávno vydanom ruskom spise mi napríklad Bakunin pripisuje zodpovednosť nielen za všetky programy atď. tejto strany, ale dokonca za každý krok, ktorý urobil(7) Liebknecht odo dňa svojej spolupráce s ľudovou stranou(8).

Okrem toho je mojou povinnosťou ani diplomatickým mlčaním neuznať program, ktorý podľa môjho presvedčenia treba vonkoncom zamietnuť a ktorý demoralizuje stranu.

Každý krok skutočného hnutia je dôležitejší než tucet programov. Ak sa teda nedalo ísť ďalej – a vtedajšie okolnosti to nepripúšťali – ako bol eisenášský program, mala sa uzavrieť jednoducho dohoda o akcii proti spoločnému nepriateľovi. Ak sa však robia základné programy (miesto aby sa to odložilo na čas, keď budú pripravené dlhšou spoločnou činnosťou), vytyčujú sa pred celým svetom medzníky, podľa ktorých sa posudzuje úroveň straníckeho hnutia.

Vodcovia lassallovcov prišli, lebo ich k tomu okolnosti prinútili. Ak by sa im vopred bolo vyhlásilo, že sa strana nepúšťa do nijakého čachrovania so zásadami, boli by sa museli uspokojiť s akčným programom alebo s organizačným plánom spoločných akcií. Miesto toho im strana dovolí, aby prišli vyzbrojení mandátmi, a tieto mandáty uznáva ako záväzné, a tak sa vydáva na milosť a nemilosť  tým, čo sú sami odkázaní na pomoc. Na dovŕšenie všetkého robia zasa oni zjazd pred kompromisníckym zjazdom, kým vlastná strana robí svoj zjazd post festum. Zrejme sa chceli šikovne vyhnúť akejkoľvek kritike a pripustiť, aby mala vlastná strana čas na rozmýšľanie. Každý vie, ako robotníkov uspokojuje už sám fakt zjednotenia, ale mýli sa každý, kto sa nazdáva, že tento momentálny úspech nie je pridraho vykúpený.

Napokon program nestojí za nič, aj keď odhliadneme od toho, že vyhlasuje lassallovské články viery za posvätné.

V najbližšom čase Vám pošlem záverečné zošity francúzskeho vydania Kapitálu. Vydanie sa dlhší čas zdržalo zákazom francúzskej vlády. Tento týždeň alebo začiatkom budúceho týždňa bude vydanie hotové. Dostali ste predošlých šesť zošitov? Napíšte mi láskavo i adresu Bernharda Beckera, musím mu tiež poslať záverečné zošity.

Kníhkupectvo Volksstaat má čudné spôsoby. Tak mi napríklad podnes neposlalo ani jeden exemplár Kolínkeho procesu proti komunistom(9).

So srdečným pozdravom

Váš

Karol Marx

  

Karol Marx

 

Poznámky k programu

nemeckej robotníckej strany

 

I

1.                          „Práca je zdrojom všetkého bohatstva a všetkej kultúry, a keďže práca prinášajúca úžitok je možná len v spoločnosti a prostredníctvom spoločnosti, patrí výnos práce neskrátene a podľa rovnakého práva všetkým členom spoločnosti.“

 

Prvá časť odseku: „Práca je zdrojom všetkého bohatstva a všetkej kultúry.“

Práce nie je zdrojom všetkého bohatstva. Príroda je práve tak zdrojom úžitkových hodnôt (a veď z týchto sa skladá vecné bohatstvo!) ako práca, ktorá sama je iba prejavom jednej z prírodných síl, ľudskej pracovnej sily. Vyššie uvedenú frázu nájdeme vo všetkých šlabikároch a je správne potiaľ, pokiaľ sa predpokladá, že sa práca vykonáva pomocou príslušných predmetov a prostriedkov. Ale socialistický program nesmie pripustiť, aby sa takýmito buržoáznymi frázami zamlčovali podmienky, ktoré jediné dávajú týmto frázam zmysel. Len ak sa človek vopred správa k prírode – tomuto prvému zdroju všetkých pracovných prostriedkov a pracovných predmetov – ako vlastník a narába s ňou, akoby mu patrila, stáva sa jeho práca zdrojom úžitkových hodnôt, teda i bohatstva. Buržuji majú veľmi vážne dôvody pribásňovať  práci nadprirodzenú tvorivú silu; lebo práve z prírodnej podmienenosti práce vyplýva, že človek, ktorý nemá iné vlastníctvo ako svoju pracovnú silu, musí byť za akýchkoľvek spoločenských  a kultúrnych pomerov otrokom iných ľudí, ktorí si privlastnili predmetné podmienky práce. Môže pracovať len s ich povolením, teda i žiť len s ich povolením.

Nechajme však túto vetu, ako leží, alebo skôr ako pokrivkáva. Aký záver by sme očakávali? Zrejme tento: „Keďže práca je zdrojom všetkého bohatstva, nemožno si ani v spoločnosti nikto privlastniť bohatstvo inak iba ako produkt práce. Ak teda sám nepracuje, žije z cudzej práce a prisvojuje si i svoju kultúru na úkor cudzej práce.“

Miesto toho sa slovami „a keďže“ pripája k prvej vete druhá veta, a záver sa nevyvodzuje z prvej vety, ale z druhej vety.

Druhá časť odseku: „Práca prinášajúca úžitok je možná len v spoločnosti a prostredníctvom spoločnosti.“

Podľa prvej vety bola práca zdrojom všetkého bohatstva a všetkej kultúry, teda ani spoločnosť nebola možná bez práce. Tu sa však naopak dozvedáme, že práca „prinášajúca úžitok“ nie je možná bez spoločnosti.

Práve tak by sa bolo dalo povedať, že sa len v spoločnosti môže neužitočná, ba dokonca i pre spoločnosť škodlivá práca  stať zárobkovou činnosťou, že sa len v spoločnosti dá žiť zo záhaľky atď. – slovom, mohol by sa takto odpísať celý Rousseau.

A čo je práca „prinášajúca úžitok“? Veď je to iba práca, ktorá prináša zamýšľaný efekt. Divoch – a človek je divochom, keď prestal byť opicou –, ktorý zabíja zviera kameňom, ktorý zbiera plody atď., vykonáva prácu „prinášajúcu úžitok“.

Po tretie: záver: „A keďže práca prinášajúca úžitok je možná len v spoločnosti a prostredníctvom spoločnosti, patrí výnos práce neskrátene a podľa rovnakého práva členom  spoločnosti“

Pekný záver! Ak je práca „prinášajúca úžitok“ možná len  v spoločnosti, patrí výnos práce spoločnosti – a jednotlivému robotníkovi pripadne z neho len  toľko, koľko nie je nevyhnutné na uchovanie „podmienky“ práce, totiž spoločnosti.

A skutočne sa touto tézou odjakživa oháňali obhajcovia každého spoločenského zriadenia. Najprv prídu nároky vlády so všetkým, čo sa na ňu nalepilo, lebo vláda je spoločenským orgánom na udržiavanie poriadku; potom prídu nároky rozličných druhov súkromných vlastníkov, lebo rozličné druhy súkromného vlastníctva tvoria základy spoločnosti atď. Ako vidieť, takéto prázdne frázy sa dujú krútiť a obracať ako chceme.

Akú takú rozumnú súvislosť majú prvá a druhá časť odseku iba v tomto znení:

„Zdrojom bohatstva a kultúry stáva sa práca len ako práca spoločenská“ alebo, čo je to isté: „v spoločnosti a prostredníctvom spoločnosti“.

Táto téza je nesporne správna, lebo aj keď izolovaná práca môže tvoriť (za predpokladu, že má vecné podmienky) úžitkové  hodnoty, nemôže vytvárať ani  bohatstvo, ani kultúru.

No práve taká nesporná je i druhá téza:

„V tej miere, v akej sa práca spoločenský vyvíja a stáva sa tým zdrojom bohatstva a kultúry, vyvíja sa i chudoba a zbedačenie robotníka, bohatstvo a kultúra nerobotníka.“

To je zákon celých doterajších dejín. Namiesto všeobecných  fráz o „práci“ a „spoločnosti“ bolo tu treba jasne ukázať, ako sa konečne v súčasnej kapitalistickej spoločnosti vytvorili materiálne a iné podmienky, ktoré robotníkom umožňujú a nútia ich, aby prelomili túto historickú kliatbu.

V spoločnosti však slúži celý tento štylistický i obsahovo pochybný odsek len na to, aby sa Lassallovo heslo a „neskrátenom výnose práce“ mohlo napísať na zástavu strany. K „výnosu práce“, „rovnakému právu“ atď. sa ešte vrátim, pretože tá istá vec sa ďalej opakuje v trochu inej podobe.

 

2.                          „V dnešnej spoločnosti sú pracovné prostriedky monopolom triedy kapitalistov. Tým podmienená závislosť robotníckej triedy je  príčinou biedy a poroby vo všetkých formách.“

 

Uvedená veta, vypožičaná zo stanov Internacionály(10), je v tomto vylepšenom vydaní nesprávna.

V dnešnej spoločnosti sú pracovné prostriedky monopolom pozemkových vlastníkov (monopol pozemkového vlastníctva je  dokonca bázou kapitalového monopolu) kapitalistov. Príslušný odsek stanov Internacionály nemenuje ani onú triedu monopolistov. Hovorí o „monopole pracovných prostriedkov, T. j. zdrojov obživy“. Dodatok „zdrojov obživy“ dodatočne ukazuje, že aj pôda je zahrnutá medzi pracovné prostriedky.

Tento odsek „vylepšili“ preto, lebo Lassalle, z príčin dnes všeobecne známych, útočil len na triedu kapitalistov, nie však na pozemkových vlastníkov. V Anglicku kapitalista zväčša nebýva vlastníkom ani pôdy, na ktorej stojí jeho továreň.

 

3.                          „Oslobodenie práce vyžaduje, aby pracovné prostriedky boli povýšené na spoločný majetok spoločnosti, aby všetka práca bola kolektívne riadená a aby sa výnos práce spravodlivo rozdeľoval.“

 

„Povýšenie  pracovných prostriedkov na spoločný majetok“ (!) zrejme to má znamenať ich „premenu na spoločný majetok“. Ale to len mimochodom.

Čo je to „výnos práce“? Produkt práce alebo jeho hodnota? A ak hodnota, je to celková hodnota produktu, alebo len tá časť hodnoty, ktorú práca ako novú pridala k hodnote spotrebovaných výrobných prostriedkov?

„Výnos práce“ je nejasná predstava, ktorou Lassalle nahradil presné ekonomické pojmy.

Čo je to „spravodlivé rozdeľovanie“?

Netvrdia azda buržuji že dnešné rozdeľovanie je „spravodlivé“? A nie je to v skutočnosti jediné „spravodlivé“ rozdeľovanie na základe dnešného spôsobu výroby? Riadia sa ekonomické vzťahy právnymi pojmami, alebo vyplývajú naopak právne vzťahy z ekonomických? Nemajú azda i socialistickí sektári najrozmanitejšie predstavy o „spravodlivom“ rozdeľovaní?

Aby sme vedeli, čo si pri tejto príležitosti máme predstavovať pod frázou „spravodlivé rozdeľovanie“, musíme s týmto odsekom porovnať prvý odsek. Tretí odsek predpokladá spoločnosť, v ktorej „pracovné prostriedky sú spoločným majetkom a všetka práca je riadená kolektívne“, a z prvého odseku sa dozvedáme, že „výnos práce patrí neskrátene a podľa rovnakého práva všetkým členom spoločnosti“.

„Všetkým členom spoločnosti?“ Teda i nepracujúcim? Kde je potom „neskrátený výnos práce“? Len pracujúcim členom spoločnosti? Kde je potom „rovnaké právo“ všetkých členov spoločnosti?

Ale „všetci členovia spoločnosti“ a „rovnaké právo“ sú očividne len frázy. Jadro veci je v tom, že v tejto komunistickej spoločnosti musí každý robotník dostať svoj „neskrátený“ lassallovský „výnos práce“.

Ak berieme výraz „výnos práce“ predovšetkým v zmysle produktu práce, potom je výnos združenej práce celkovým spoločenským produktom.

Z toho treba teraz odpočítať:

Po prvé: úhradu spotrebovaných výrobných prostriedkov.

Po druhé: dodatočnú časť na rozšírenie výroby.

Po tretie: rezervný alebo poistný fond pre prípad nehody, živelných pohrôm atď.

Tieto zrážky z „neskráteného výnosu práce“ sú ekonomicky nevyhnutné a ich výšku treba určiť podľa daných prostriedkov a síl, sčasti počtom pravdepodobnosti, ale nijako sa nedajú vykalkulovať na základe spravodlivosti.

Ostáva druhá časť celkového produktu, ktorá má slúžiť ako spotrebné prostriedky.

Skôr než sa rozdelí medzi jednotlivcov, treba opäť odrátať:

Po prvé: všeobecné výdavky na správu, ktorá nepatrí priamo k výrobe.

Táto časť sa od samého začiatku značne obmedzí v porovnaní s dnešnou spoločnosťou a bude sa znižovať v tej miere, v akej sa nová spoločnosť bude vyvíjať.

Po druhé: to, čo je určené na uspokojenie spoločných potrieb, ako školy, zdravotnícke zariadenia atď.

Táto časť od samého začiatku značne vzrastie v porovnaní s terajšou spoločnosťou a bude sa zväčšovať v tej miere, v akej sa nová spoločnosť bude vyvíjať.

Po tretie: fondy pre práceschopných atď., slovom to, čo dnes patrí k takzvanej oficiálnej starostlivosti o chudobných.

Až teraz prichádzame k „rozdeľovaniu“, na ktoré sa program, pod Lassallovým vplyvom, vo svojej obmedzenosti výhradne sústreďuje, totiž k tej časti spotrebných prostriedkov, ktorá sa rozdeľuje medzi jednotlivých združených výrobcov.

„Neskrátený výnos práce, sa nám už nebadane zmenil na „skrátený“, hoci to, čo stráca výrobca ako súkromná osoba, získa priamo alebo nepriamo ako člen spoločnosti.

Ako zmizla fráza o „neskrátenom výnose práce“, tak mizne  teraz fráza o „výnose práce“ vôbec.

V spoločnosti združených výrobcov, založenej na spoločnom  vlastníctve výrobných prostriedkov, výrobcovia nevymieňajú svoje výrobky; práve tak ani práca vynaložená na výrobky sa tu neprejavuje ako hodnota týchto výrobkov, ako ich vecná vlastnosť, lebo teraz, v protiklade ku kapitalistickej spoločnosti, individuálne práce nie sú už okľukou, lež priamo súčasťou celkovej práce. Výraz „výnos práce“, ktorý aj dnes treba zavrhnúť pre jeho dvojzmyselnosť, stráca tak všetok zmysel.

Tu nejde o komunistickú spoločnosť, ktorá sa vyvinula na vlastnom základe, ale naopak o takú, ktorá práve vychádza z kapitalistickej spoločnosti, ktorá má teda po každej stránke, ekonomickej, mravnej i duchovnej, ešte materinské znamienka starej spoločnosti, z ktorej lona vychádza. Podľa toho dodáva jednotlivý výrobca – po zrážkach – späť presne to, čo spoločnosti dáva. To čo jej dal, je jeho individuálne množstvo práce. Napríklad spoločenský pracovný deň je súčtom individuálnych pracovných hodín. Individuálny pracovný čas jednotlivého výrobcu je tá časť spoločenského pracovného dňa, ktorú výrobca dodal, jeho podiel na ňom. Od spoločnosti dostane potvrdenie, že dodal toľko a toľko práce (po zrážke jeho práce pre spoločenské fondy), a vezme si na toto potvrdenie zo spoločenských zásob toľko spotrebných prostriedkov, koľko stojí rovnaké množstvo práce. To isté množstvo práce, ktoré dodal spoločnosti v jednej forme, dostane späť v inej forme.

Platí tu zrejme ten istý princíp, ktorý reguluje výmenu tovarov, pokiaľ je to výmena rovnakých hodnôt. Obsah a forma sa zmenili, pretože za zmenených okolností nikto nemôže dať nič okrem svojej práce a pretože na druhej strane nič nemôže  prejsť do vlastníctva jednotlivca okrem individuálnych spotrebných prostriedkov. Ale pri ich rozdeľovaní medzi jednotlivých výrobcov platí ten istý princíp ako pri výmene tovarových ekvivalentov, rovnaké množstvo práce v jednej forme sa vymieňa za rovnaké množstvo práce v inej forme.

Teda rovnaké právo je tu – v princípe – ešte stále právom buržoáznym, hoci si už princíp a prax neskáču do vlasov, kým pri výmene tovarov jestvuje výmena ekvivalentov iba v priemere, a nie pre každý jednotlivý prípad.

I pri tomto pokroku je toto rovnaké právo ešte stále buržoázne obmedzené. Právo výrobcov je teraz úmerné práci, ktorú odviedli; rovnosť je v tom, že sa meria rovnakým meradlom – prácou. Ale jeden človek je fyzicky alebo duševne zdatnejší než druhý a odvedie teda za ten istý čas viac práce, alebo môže pracovať dlhšie; a práca, ak má byť meradlom, musí byť určená podľa rozsahu alebo podľa intenzity, inak by prestala byť meradlom. Toto rovnaké právo je nerovnakým právom za nerovnakú prácu. Neuznáva triedne rozdiely, lebo každý je len robotníkom ako ten druhý; ale mlčky uznáva nerovnaké individuálne nadanie, a tým aj výkonnosť robotníkov ako prirodzené výsady. Je to teda podľa svojho obsahu právo nerovnosti ako každé právo. Právo podľa svojej povahy môže spočívať len v uplatňovaní rovnakého meradla; ale nerovnakých jedincov (a neboli by to rôzni jedinci, keby neboli nerovnakí) možno merať rovnakým meradlom len potiaľ, pokiaľ ich postavíme pod rovnaký zorný uhol, pokiaľ sa na nich dívame len po určitej stránke, napr. v tom prípade pozeráme na nich len ako na robotníkov a okrem toho nič iné na nich nevidíme, od všetkého ostatného odhliadneme. Ďalej: jeden robotník je ženatý, druhý nie; jeden má viac detí než druhý atď. atď. Pri rovnakom pracovnom výkone, a teda rovnakom podiele na spoločenskom fonde spotreby, dostáva jeden fakticky viac než druhý, jeden je bohatší než druhý atď. Aby sa zabránilo všetkým týmto nezrovnalostiam, právo by muselo byť skôr nerovnaké ako rovnaké.

Ale tieto nezrovnalosti sú neodvratné v prvej fáze komunistickej spoločnosti, ktorá po dlhých pôrodných bolestiach práve vzišla z kapitalistickej spoločnosti. Právo nikdy nemôže byť na vyššom stupni než ekonomické zriadenie a kultúrny vývin  spoločnosti, ktorý je ňou podmienený.

Vo vyššej fáze komunistickej spoločnosti, keď jednotlivci už nebudú v zotročujúcom područí deľby práce a keď teda zmizne aj protiklad medzi duševnou a telesnou prácou; keď práca nebude iba prostriedkom na živobytie, ale stane sa prvou životnou  potrebou; keď spolu so všestranným rozvojom jednotlivcov vzrastú aj výrobné sily a všetky zdroje združeného bohatstva potečú plným prúdom – až vtedy bude možné úplne prekročiť úzky obzor buržoázneho práva a spoločnosť bude si môcť napísať na svoju zástavu: „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb!“

Zaoberal som sa obšírnejšie jednak „neskráteným výnosom práce“, jednak „rovnakým právom“ a „spravodlivým rozdeľovaním“, aby som ukázal, aký je to hriech, ak niekto chce  našej strane na jednej strane znovu vnucovať ako dogmu tie predstavy, ktoré mali kedysi zmysel, ale dnes sa z nich stalo pár ošúchaných zastaraných fráz, a na druhej strane znovu prekrúca realistické chápanie, ktoré sa tak ťažko vštepovalo strane, ale teraz v nej zapustilo korene, ideologickými, právnymi a inými táraninami, takými obvyklými u demokratov a francúzskych socialistov.

Odhliadnuc od toho, čo som doteraz vyložil, bolo vôbec chybou robiť toľké okolky s takzvaným rozdeľovaním a klásť naň hlavný dôraz.

Každé rozdeľovanie spotrebných prostriedkov je vždy len dôsledkom rozdelenia výrobných podmienok; toto rozdelenie výrobných podmienok však vyjadruje charakter spôsobu výroby. Kapitalistický spôsob výroby spočíva napríklad v tom, že vecné podmienky výroby sú pridelené nerobotníkom vo forme kapitalového a pozemkového vlastníctva, kým masy vlastnia len osobnú podmienku výroby, pracovnú silu. Ak sú prvky výroby takto rozdelené, vyplýva z nich samo od seba dnešné rozdeľovanie spotrebných prostriedkov. Ak budú vecné podmienky výroby združeným vlastníctvom samých robotníkov,  rovnako z toho vyplýva iné rozdeľovanie spotrebných predmetov ako dnes. Vulgárny socializmus (a od neho zasa časť demokracie) sa naučil od buržoáznych ekonómov pokladať a skúmať rozdeľovanie ako niečo nezávislé od spôsobu výroby a podávať socializmus tak, akoby sa točil predovšetkým okolo rozdeľovania. No keď skutočný vzťah je už dávno objasnený,  načo sa zasa vracať naspäť?

 

4.                          „Oslobodenie práce musí byť dielom robotníckej triedy, oproti ktorej sú všetky ostatné triedy len jedinou reakčnou masou.“

 

Prvá časť vety je z úvodných slov stanov Internacionály, ale je „vylepšená“. Tam sa hovorí: „Oslobodenie robotníckej triedy musí byť dielom robotníkov samých“; tu však má „robotnícka trieda“ oslobodiť – čo? „prácu“. Pochop, kto môžeš.

Zato – akoby na odškodnenie – druhá časť vety je lassallovský citát najčistejšieho zrna: „oproti ktorej (robotníckej triede) sú všetky ostatné triedy len jedinou reakčnou masou“.

V Komunistickom manifeste sa hovorí: „Zo všetkých tried, ktoré dnes stoja proti buržoázii, je skutočne revolučnou triedou iba proletariát. Ostatné triedy upadajú a zanikajú s vývinom veľkého priemyslu, kým proletariát je jeho najvlastnejším produktom.“(11)

Buržoázia – ako nositeľka veľkého priemyslu – je tu chápaná ako revolučná trieda oproti feudálom a stredným stavom, ktoré si chcú udržať všetky spoločenské pozície, vytvorené zastaranými výrobnými spôsobmi. Feudáli a stredný stav netvoria teda spolu s buržoáziou len jedinú reakčnú masu.

Na druhej strane je proletariát revolučný oproti buržoázii, pretože sám vyrástol na pôde veľkého priemyslu a usiluje sa zbaviť výrobu kapitalistického charakteru, ktorý chce buržoázia udržať naveky. Ale Manifest dodáva: „stredné stavy... sú revolučné len vzhľadom na svoj blížiaci sa prechod do radov proletariátu.“

Z tohto hľadiska je to teda zasa nezmysel, že stredné stavy spolu s buržoáziou a navyše s feudálmi „tvoria len jedinú reakčnú masu“ oproti robotníckej triede.

Volalo sa azda pri posledných voľbách na remeselníkov, malých priemyselníkov atď. a na roľníkov: Spolu s buržoáziou a feudálmi tvoríte oproti nám jedinú reakčnú masu?

Lassalle poznal Komunistický manifest naspamäť, tak ako jeho ovečky poznali spasiteľné spisy, ktoré on napísal. Keď teda tak hrubo sfalšoval Manifest, urobil to len preto, aby zastrel svoje spojenectvo s absolutistickými a feudálnymi odporcami buržoázie.

Vo vyššie uvedenom odseku je jeho premúdry výrok ešte aj pritiahnutý za vlasy, nijako nesúvisí so skomoleným citátom zo stanov Internacionály. Ide tu jednoducho o bezočivosť, ktorá vonkoncom nie je nepríjemná pánu Bismackovi, o jedno z tých lacných uličníctiev, v akých si voľká berlínsky Marat(12).

 

5.                          „Robotnícka trieda sa usiluje o svoje oslobodenie predovšetkým v rámci dnešného národného štátu a je si vedomá toho, že nevyhnutným výsledkom jej úsilia, ktoré je spoločné robotníkom všetkých civilizovaných krajín, bude medzinárodné zbratanie národov.“

 

Lassalle v protiklade ku Komunistickému manifestu a k celému predchádzajúcemu socializmu chápal robotnícke hnutie z najužšieho nacionálneho stanoviska. A v tom má nasledovníkov, a dokonca aj po pôsobení Internacionály!

Rozumie sa samo sebou, že robotnícka trieda, aby vôbec mohla bojovať, sa musí zorganizovať vo svojej krajine ako trieda a že vlastná krajina je bezprostredným dejiskom jej boja. Potiaľ je jej triedny boj , nie svojím obsahom, ale, ako hovorí Komunistický manifest, „svojou formou“ národný. Ale „rámec dnešného národného štátu“, napríklad Nemeckej ríše, je sám opäť zasadený ekonomicky „do rámca svetového trhu“, politicky „do rámca sústavy štátov“. Ktorýkoľvek obchodník vie, že nemecký obchod je zároveň aj obchodom so zahraničím, a veľkosť pána Bismarcka je predsa práve v určitom druhu jeho medzinárodnej politiky.

A na čo redukuje nemecká robotnícka strana svoj internacionalizmus? Na vedomie, že výsledkom jej úsilia bude medzinárodné zbratania národov“; a táto fráza vypožičaná od buržoáznej Ligy pre slobodu a mier(13) má byť rovnocennou náhradou za medzinárodné zbratanie robotníckych tried v spoločnom boji proti vládnúcim triedam a ich vládam. Teda o medzinárodných funkciách nemeckej robotníckej triedy niet ani slova! A takto má čeliť svojej vlastnej buržoázii, ktorá sa už proti nej zbratala s buržoáziou všetkých ostatných krajín, a medzinárodnej sprisahaneckej politike pána Bismarcka!

Internacionalizmus vyznávaný v programe stojí v skutočnosti ešte nekonečne nižšie ako internacionalizmus strany slobodného obchodu. Aj táto strana tvrdí, že výsledkom jej úsilia bude „medzinárodné zbratanie národov“. Ale tá aj robí niečo, aby sa obchod stal medzinárodným, a rozhodne sa neuspokojuje s vedomím, že národy obchodujú u seba doma.

Medzinárodná činnosť robotníckych tried nijako nezávisí od jestvovania Medzinárodného robotníckeho združenia. Toto združenie bolo len prvým pokusom vytvoriť ústredný orgán pre túto činnosť; pokusom, ktorý zanechal trvalý účinok tým, že dal podnet, ale po páde Parížskej komúny nedalo sa už v jeho prvej historickej forme pokračovať.

Bismackove noviny Norddeutsche mali úplnú pravdu, keď k spokojnosti svojho pána zvestovali, že sa nemecká robotnícka strana vo svojom programe zriekla internacionalizmu.

 

II

 

„Vychádzajúc z týchto zásad, usiluje sa nemecká robotnícka strana všetkými zákonnými prostriedkami o slobodný štát – a – o socialistickú spoločnosť; o zrušenie námezdného systému so železným mzdovým zákonom – a – vykorisťovania v akejkoľvek podobe; o odstránenie každej sociálnej a politickej nerovnosti.“

 

K „slobodnému“ štátu sa neskôr vrátim.

V budúcnosti má nemecká robotnícka strana veriť v Lassallov „železný mzdový zákon!“ Aby sa tento zákon nestratil, dopúšťajú sa takého nezmyslu, že hovoria o „zrušení námezdného systému“ (správne by sa malo povedať: „systém námezdnej  práce“ so „železným mzdovým zákonom“. Ak zruším námezdnú prácu, zruším, prirodzene, aj jej zákony, či už sú „železné“, alebo hubovité. Ale Lassallov boj proti námezdnej práci sa točí takmer výlučne okolo tohto takzvaného zákona. Aby sa teda dokázalo, že Lassallova sekta zvíťazila, musí sa zrušiť „námezdný systém so železným mzdovým zákonom“, a nie bez neho.

Zo „železného mzdového zákona“ nepatrí Lassallovi, ako je známe, nič iné než slovo „železný“, ktoré si vypožičal z Goetheho „večných, železných, veľkých zákonov“. Slovo železný je znak, podľa ktorého sa poznávajú pravoverní. Ale ak prijmem tento zákon s Lassalovou pečaťou, a teda v jeho chápaní, potom ho musím prijať i s jeho zdôvodnením. A aké je to zdôvodnenie? Ako ukázal Lange už krátko po Lassallovej smrti, je to Mathusova populačná teória (ktorú hlásal i Lange)(14). No ak je táto teória správna, potom zasa nemôžem zrušiť tento zákon, i keď stokrát zruším námezdnú prácu, lebo vtedy zákon ovláda nielen systém námezdnej práce, ale každý spoločenský systém. Práve na základe tejto teórie ekonómovia päťdesiat rokov i viac dokazovali, že socializmus nemôže zrušiť biedu podmienenú prírodou, ale môže ju len zovšeobecniť, rozdeliť ju rovnomerne po celom povrchu spoločnosti!

Ale to všetko nie je to hlavné: Aj keď vôbec neprihliadame na nesprávne lassallovské chápanie tohto zákona, naozaj poburujúci krok späť je v tomto:

Po Lassallovej smrti si v našej strane prerazil cestu vedecký názor, že mzda nie je tým, čím sa zdá, totiž hodnotou práce, resp. jej cenou, ale len maskovou formou hodnoty pracovnej sily, resp. jej ceny. Tým sa definitívne skoncovalo s celým doterajším buržoáznym chápaním mzdy, ako aj s celou kritikou namierenou proti tomuto chápaniu, a bolo jasne dokázané, že námezdnému robotníkovi dovoľujú pracovať pre svoj vlastný život, t. j. žiť len potiaľ, pokiaľ pracuje určitý čas zadarmo pre kapitalistu (teda i pre tých, ktorí sa s ním priživujú na nadhodnote); že sa celý kapitalistický výrobný systém točí okolo toho, aby sa táto nezaplatená práca zväčšila predĺžením pracovného dňa alebo zvýšením produktivity, resp. väčším vypätím pracovnej sily atď.; že teda systém námezdnej práce je systémom otroctva, a to otroctva, ktoré je tým tvrdšie, čím viac sa vyvíjajú spoločenské výrobné sily práce, či už robotník dostáva lepší alebo horší plat. A teraz, keď si tento názor čoraz viac prerážal cestu v našej strane, vraciame sa zasa k Lassallovým dogmám, hoci už musíme vedieť, že Lassalle nevedel, čo je to mzda, lebo, kráčajúc v šľapajach buržoáznych ekonómov, pokladal zdanie za podstatu veci.

Je to to isté, ako keď medzi otrokmi, ktorí konečne odhalili tajomstvo otroctva a vzbúrili sa, by jeden z otrokov, lipnúci na zastaraných predstavách, napísal do programu vzbury: Otroctvo treba odstrániť, pretože strava otrokov v systéme  otroctva nemôže prekročiť určité nízke maximum!

Už sám fakt, že zástupcovia našej strany sa mohli dopustiť takého nehorázneho útoku na názor rozšírený medzi straníckymi masami, dokazuje, s akou (zločinnou) ľahkomyseľnosťou, (s akou nesvedomitosťou) pristúpili k zostaveniu kompromisníckeho programu!

Namiesto neurčitej frázy na konci odseku „odstránenie akejkoľvek sociálnej a politickej nerovnosti“ bolo treba povedať, že odstránením triednych rozdielov zmizne sama od seba akákoľvek sociálna a politická nerovnosť, ktorá z nich pramení.

 

III

 

„Aby nemecká robotnícka strana mohla kliesniť cestu riešeniu sociálnej otázky, žiada založiť výrobné družstvá so štátnou podporou za demokratickej kontroly pracujúceho ľudu. Výrobné družstva treba  pre priemysel a poľnohospodárstvo zakladať v takom rozsahu, aby z nich vznikla socialistická organizácia všetkej práce.“

 

Po lassallovskom „železnom mzdovom zákone“ spásonosný prostriedok toho istého proroka. Dôstojným spôsobom „sa kliesni cesta“. Namiesto jestvujúceho triedneho boja nastupuje  fráza novinárskych pisárikov – „sociálna otázka“, ktorej „sa kliesni cesta“. Nie revolučnou premenou spoločnosti „vzniká“ „socialistická organizácia všetkej práce“, ale zo „štátnej podpory“, čo poskytuje štát výrobným  družstvám, a „zakladá“ ich štát, a nie robotníci. Je to dôstojné Lassallovskej predstavy, že pomocou štátnej pôžičky možno vybudovať novú spoločnosť práve tak ako novú železnicu!

Zo (zvyšku) hanblivosti sa „štátna podpora“ podriaďuje „demokratickej kontrole pracujúceho ľudu“.

Po prvé „pracujúci ľud“ v Nemecku sa väčšinou skladá z roľníkov, a nie z proletárov.

Po druhé slovo „demokratický“ znamená po nemecky „ľudovládny“. Ale čo znamená „ľudovládna kontrola pracujúceho ľudu“? A ešte k tomu u takého pracujúceho ľudu, ktorý týmito požiadavkami adresovanými štátu priznáva, že  si plne uvedomuje, že nie je ani pri moci, ani nie je na moc zrelý!

 
Chcete vedieť dobrú stránku? www.komunisti.sk

WWW.KOMUNISTI.SK......................http://www.cccp.freeforums.org/