Zväz Sovietskych Socialistických Republík, ZSSR, CCCP, SSSR

Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !

http://www.cccp.freeforums.org http://www.cccp.freeforums.org http://www.cccp.freeforums.org http://www.cccp.freeforums.org http://www.cccp.freeforums.org http://www.cccp.freeforums.org http://www.cccp.freeforums.org

Proletári všetkých krajín spojte sa! пролетарии всех стран, соединяйтесь! Proletári všetkých krajín spojte sa! пролетарии всех стран, соединяйтесь!

Zdravim vsetkych spravnych ludi komunistov kto sa citi komunistom nech prejde na forum registruje sa a prida sa ku komunite komunistov. PRACI CEST!..........http://www.cccp.freeforums.org/"

http://www.cccp.freeforums.org...............http://www.cccp.freeforums.org...............http://www.cccp.freeforums.org/

1

 

V.I.LENIN

ŠTÁT  A  REVOLÚCIA

UČENIE MARXIZMU O ŠTÁTE A ÚLOHY PROLETARIÁTU V REVOLÚCII

Predslov k prvému vydaniu.

Otázka štátu nadobúda dnes mimoriadnu dôležitosť tak v teoretickom ako aj praktickopolitickom zmysle. Imperialistická vojna nezvyčajne urýchlila a vyostrila proces premeny monopolistického kapitalizmu na kapitalizmus štátnomonopolistický. Úžasný útlak pracujúcich más štátom splýva čoraz tesnejšie so všemocnými zväzmi kapitalistov a stáva sa čoraz ukrutnejším. Pokročilé krajiny sa premieňajú - hovoríme o ich "zázemí" - na vojenskotrestanecké väznice pre robotníkov.

Neslýchané hrôzy a utrpenia preťahujúcej sa vojny robia postavenie más neznesiteľným, zosilňujú ich rozhorčenie. Navidomoči narastá medzinárodná proletárska revolúcia. Otázka jej pomeru k štátu nadobúda praktický význam.

Prvky oportunizmu, ktoré sa nazhromaždili cez desaťročia pomerne pokojného vývoja, utvorili smer sociálšovinizmu, prevládajúceho v oficiálnych socialistických stranách celého sveta. Tento smer (Plechanov, Potresov, Breškovská, Rubanovič, potom v trochu zastretej forme páni Cereteli, Černov a spol. v Rusku, Scheidemann, Legien, David a iní v Nemecku, Renaudel,Guesde, Vandervelde vo Francúzsku a Belgicku,Hyndman a fabiánovci v Anglicku atď./,socializmus slovami, šovinizmus skutkami, vyznačuje sa podlým lokajským prispôsobovaním "vodcov" "socializmu" nielen záujmom "svojho" štátu, lebo väčšina takzvaných veľmocí dávno vykorisťuje a zotročuje mnohé malé a slabé národnosti. Ale imperialistická vojna je práve vojnou za rozdelenie a nové delenie takéto koristi. Boj za oslobodenie pracujúcich más spod vplyvu buržoázie vôbec imperialistickej buržoázie osobitne nie je možný bez boja proti oportunistickým predsudkom o "štáte".

Najsamprv preskúmame Marxovo a Engelsovo učenie o štáte, zapodievajúc sa obzvlášť podrobne zabudnutými alebo oportunizmom prekrútenými stránkami tohto učenia. Potom osobitne rozoberieme hlavného predstaviteľa tohto prekrucovania Karola Kautského, najznámejšieho vodcu II. internacionály /1889-1914/, ktorá tak žalostne zbankrotovala za terajšej vojny. Napokon vyvodíme hlavné závery zo skúseností ruských revolúcií roku 1905 a najmä roku 1917.Revolúcia roku 1917 zrejme završuje teraz /počiatkom augusta 1917/ prvé obdobie svojho vývinu, no celú túto revolúciu vôbec možno pochopiť iba ako ohnivko v reťazi socialistických proletárskych revolúcií, ktoré vyvoláva imperialistická vojna. Otázka pomeru socialistickej revolúcie proletariátu k štátu takto nielen praktickopolitický význam, ale aj krajne časový význam ako otázka, ako vysvetliť masám, čo musia v najbližšom čase urobiť za svoje oslobodenie spod jarma kapitálu.

V auguste 1917.

Autor

Predslov k druhému vydaniu

Toto druhé vydanie vychádza takmer bez zmeny. Pripojená je iba 3.časť k II.kapitole.

Moskva ,17.decembra 1918

Autor

 

Kapitola I.

Triedna spoločnosť a štát

1.Štát ako produkt nezmieriteľných triednych protirečení

S Marxovým učením deje sa teraz to isté, čo sa v histórii neraz stávalo s učeniami revolučných mysliteľov a vodcov utláčaných tried v ich boji za oslobodenie. Veľkým revolucionárom odplácali sa utláčateľské triedy za ich života ustavičným prenasledovaním, prijímali ich učenie s najzúrivejšou zlobou, najbesnejšou nenávisťou a s najbezuzdnejšou kampaňou lží a ohováračiek. Po ich smrti sa robia pokusy zmeniť ich na neškodné modly, vyhlásiť ich takrečeno za svätých, poskytnúť istú slávu ich menu na "útechu" utláčaných tried a na ich obalamutenie tak, že vykliešťujú obsah revolučného učenia, otupujú jeho revolučné ostrie a vulgarizujú ho. V takomto "spracovaní" marxizmu je buržoázia s oportunistami v robotníckom hnutí dnes zajedno. Zabúdajú, stierajú a prekrúcajú revolučnú stránku učenia, jeho revolučnú dušu. Vyzdvihujú do popredia a velebia to, čo je prijateľné alebo čo sa zdá prijateľným pre buržoáziu. Všetci sociálšovinisti sú teraz - bez žartu - "marxistami". A nemeckí buržoázni učenci, ktorí sa ešte včera špecializovali na vyhládzanie marxizmu, hovoria čoraz častejšie o "nacionálno-nemeckom" Marxovi, ktorý vraj vychoval tak výborne organizované robotnícke zväzy viesť lúpežnú vojnu!

Pri takomto stave vecí, keď sa v nebývalej miere rozšírilo prekrúcanie marxizmu, je našou úlohou predovšetkým obnoviť pravé Marxovo učenie o štáte. Na to treba uviesť mnoho dlhých citátov priamo z Marxových a z Engelsových spisov. Dlhé citáty, pravda , urobia výklad ťažkým a nijako neprispejú jeho zrozumiteľnosti. No bez nich nemožno sa vôbec zaobísť. Všetky alebo aspoň rozhodujúce miesta z Marxových a z Engelsových spisov o otázke štátu treba bezpodmienečne uviesť čo najúplnejšie, aby si čitateľ mohol utvoriť samostatný úsudok o súhrne náhľadov zakladateľov vedeckého socializmu a o rozvoji týchto náhľadov, ako aj preto, aby sa dokumentárne dokázalo a názorne demonštrovalo prekrúcanie týchto náhľadov teraz panujúcim "kautskizmom".

Začneme najrozšírenejším spisom Fridricha Engelsa: "Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu", ktorý vyšiel roku 1894 v Štuttgarte už v šiestom vydaní. Budeme musieť prekladať citáty z nemeckých originálov, keďže ruské preklady, hoci sú početné, sú zväčša alebo neúplné, alebo vonkoncom nevyhovujúce.

     

    Predslov k prvému vydaniu.

    "Štát- hovorí Engels, zhrnujúc svoj historický rozbor - nie je rozhodne moc, ktorá bola spoločnosti nanútená zvonka, nie je ani "skutočnosťou mravnej idey", "obrazom a skutočnosťou rozumu", ako tvrdí Hegel. Je skôr výtvorom spoločnosti na určitom stupni vývoja: je doznaním, že táto spoločnosť sa zaplietla do nerozriešiteľného protirečenia sama so sebou, že sa rozdelila do nezmieriteľných protikladov, ktoré nie je schopná odstrániť. No aby tieto protiklady , triedy s protirečivými hospodárskymi záujmami nezničili seba i spoločnosť v neplodnom boji, vznikla nevyhnutne moc, ktorá stojí zdanlivo nad spoločnosťou a má tento konflikt tlmiť a držať ho v medziach "poriadku": a touto mocou, ktorá vyšla zo spoločnosti, ale ktorá sa stavia nad ňu a stále viac a viac sa jej odcudzuje je "štát".(str.177 - 178 šiesteho nemeckého vydania, Slovenské vydanie, str.214 - 215 Pozn.prekl.)

    Tu je celkom jasne vyjadrená základná myšlienka marxizmu o historickej úlohe a o význame štátu. Štát je produktom a výrazom nezmieriteľnosti triednych protirečení. Štát vzniká tam, vtedy a potiaľ, kde , kedy a pokiaľ sa triedne protirečenia objektívne nemôžu zmieriť. A naopak: existencia štátu dokazuje , že triedne protirečenia sú nezmieriteľné.

    Práve v tomto najdôležitejšom a základnom bode sa začína prekrucovať marxizmus, čo sa deje dvoma hlavnými smermi.

    Na jednej strane buržoázni a obzvlášť maloburžoázni ideológovia , prinútení váhou nesporných historických faktov priznať, že štát je iba tam , kde sú triedne protirečenia a triedny boj, "opravujú" Marxa tak, že štát je orgánom zmierenia tried. Podľa Marxa by štát nemohol ani vzniknúť ani sa udržať, keby sa triedy mohli zmieriť. Podľa maloburžoáznych a filisterských profesorov a publicistov - napospol sa blahosklonne odvolávajúcich sa na Marxa! - štát triedy práve zmieruje. Podľa Marxa je štát orgánom triedneho panstva, orgánom utláčania triedy triedou, je utvorením "poriadku", ktorý uzákoňuje a upevňuje tento útlak tým, že zmierňuje zrážku tried. Podľa náhľadu maloburžoáznych politikov je poriadkom práve zmierenie tried a nie utláčanie triedy triedou: zmierňovať zrážku znamená zmierovať a nie odnímať utláčaným triedam určité prostriedky a spôsoby boja za zvrhnutie utláčateľov.

    Napríklad všetci eseri(sociálni revolucionári) a menševici za revolúcie roku 1917, keď sa otázka významu a úlohy štátu vynorila v celej svojej veľkosti, keď sa prakticky ukázala ako otázka neodkladnej akcie, a to akcie masovej - všetci odrazu a celkom podľahli maloburžoáznej teórii "zmierovania" tried "štátom". Nespočetné rezolúcie a články politikov oboch týchto strán sú už naskrze presiaknuté touto maloburžoáznou a filisterskou teóriou "zmierovania". Maloburžoázna demokracia nemôže nikdy pochopiť , že štát je orgánom panstva určitej triedy, ktorá sa nemôže zmieriť so svojim protinožcom (s protikladnou triedou). Pomer k štátu najnázornejšie ukazuje , že naši eseri a menševici naskrze nie sú socialisti(čo sme my , boľševici, vždy dokazovali, ale sú maloburžoázni demokrati s frazeológiou takmer socialistickou.

    Na druhej strane je "kautskovské" prekrúcanie marxizmu oveľa rafinovanejšie. "Teoreticky" nepopiera ani to , že štát je orgánom triedneho panstva, ani to, že triedne protirečenia sú nezmieriteľné. No prehliada alebo zastiera sa toto: ak je štát produktom nezmieriteľnosti triednych protirečení, ak je mocou, ktorá stojí nad spoločnosťou a "čoraz viacej sa spoločnosti odcudzuje", je jasné, že oslobodenie utláčanej triedy je nemožné nielen bez násilnej revolúcie, ale aj bez odstránenia aparátu štátnej moci, ktorý utvorila panujúca trieda a ktorý stelesňuje toto "odcudzenie". K tomuto teoreticky celkom jasnému záveru dospel Marx, ako ďalej uvidíme, s úplnou určitosťou na základe konkrétneho historického rozboru úloh revolúcie. A Kautský - dokážeme to podrobne v ďalšom výklade - ..."zabudol" práve na tento uzáver a prekrútil ho.

    2.Osobitné oddiely ozbrojených ľudí, väznice a i.

    ....."V porovnaní so starou rodovou organizáciou -pokračuje Engels - sa štát vyznačuje po prvé tým, že delí príslušníkov štátu podľa území"....Nám sa toto delenie zdá "prirodzeným", lež bol potrebný dlhý boj proti starej organizácii podľa príbuzenských zväzkov alebo rodov.

    ...."Druhou črtou je zriadenie verejnej moci, ktorá nie je už bezprostredne totožná s obyvateľstvom, ktoré sa samo organizuje ako ozbrojená moc. Táto oddelená verejná moc je potrebná, lebo po rozštiepení spoločnosti na triedy sa samostatná ozbrojená organizácia obyvateľstva stala nemožnou....Táto verejná moc jestvuje v každom štáte. Pozostáva nielen z ozbrojených ľudí, ale patrí k nej aj vecné príslušenstvo, ako: väznice a donucovacie ustanovizne každého druhu, o ktorých rodové zriadenie nič nevedelo..."

    Engels rozvádza pojem "moci", ktorá sa nazýva štátom, tej moci, ktorá vzišla zo spoločnosti, ale stavia sa nad ňu a čoraz viacej sa jej odcudzuje. V čom väzí hlavne táto moc? V osobitných oddieloch ozbrojených ľudí, ktorí disponujú väznicami a pod.

    Môžeme oprávnene hovoriť o osobitných oddieloch ozbrojených ľudí, pretože verejná moc, ktorá je vlastnosťou každého štátu, "nekryje sa bezprostredne" s ozbrojeným obyvateľstvom, s jeho "samostatnou ozbrojenou organizáciou".

    Ako všetci veľkí revoluční myslitelia, i Engels sa snaží upozorniť uvedomelých robotníkov na to, čo sa zdá prevládajúcim filisterským dušičkám najmenej pozoruhodné a najobvyklejšie, čo sa im zdá predsudkami nielen vžitými, ale možno povedať skamenelými. Stále vojsko a polícia sú hlavnými nástrojmi sily štátnej moci, no - môže to byť azda ináč?

    Z hľadiska prevažnej väčšiny Európanov z konca XIX.storočia, ku ktorým sa Engels obracal a ktorí nezažili a nepozorovali zblízka ani jednu veľkú revolúciu, nemôže to byť ináč. Pre nich je celkom nepochopiteľné, čo je to "samostatne ozbrojená organizácia obyvateľstva". Na otázku, prečo sa stali potrebnými osobitné oddiely ozbrojených ľudí, postavené nad spoločnosť a spoločnosti sa odsudzujúce(polícia, stála armáda) je západoeurópsky a ruský filister náchylný odpovedať niekoľkými frázami, ktoré prevzal od Spencera alebo Michajlovského, poukazom na skomplikovanie spoločenského života, na diferenciáciu funkcií a pod.

    Takýto poukaz vyzerá celkom "vedecky" a skvele uspáva filistra, keďže zatemňuje hlavné a najdôležitejšie: rozštiepenie spoločnosti na nezmieriteľnonepriateľské triedy.

    Keby nebolo tohto rozštiepenia, odlišovala by sa "samostatne ozbrojená organizácia obyvateľstva" od primitívnej organizácie stáda opíc, siahajúcich po kyjakoch, alebo od praľudí či od ľudí, združených v rodových spoločnostiach, svojou zložitosťou, úrovňou svojej techniky a pod., no taká organizácia by bola možná.

    Je nemožná preto, že civilizovaná spoločnosť je rozštiepená na nepriateľské a pritom nezmieriteľne nepriateľské triedy, "samostatné" ozbrojenie ktorých by priviedlo k ozbrojenému boju medzi nimi. Utvára sa štát, tvorí sa osobitná moc, osobitné oddiely ozbrojených ľudí a každá revolúcia, ničiac štátny aparát, názorne nám ukazuje, ako sa panujúca trieda snaží obnoviť osobitné oddiely ozbrojených ľudí, ktoré slúžia jej, ako sa snaží utláčaná trieda utvoriť takúto novú organizáciu, ktorá by bola spôsobilá slúžiť nie vykorisťovateľom , ale vykorisťovaným.

    Engels stavia v uvedenej úvahe teoreticky tú istú otázku, ktorú prakticky, názorne a pritom v rozmere masovej akcie stavia pred nás každá veľká revolúcia, totiž otázku vzájomného pomeru "osobitných" oddielov ozbrojených ľudí a "samostatnej ozbrojenej organizácie obyvateľstva". Uvidíme , ako túto otázku konkrétne ilustrujú skúsenosti európskych a ruských revolúcií.

    Lež vráťme sa k Engelsovmu výkladu.

    Engels poukazuje na to, že niekedy napríklad niekde v Severnej Amerike, je táto verejná moc slabá (ide o zriedkavú výnimku v kapitalistickej spoločnosti a o tie časti Severnej Ameriky v jej predimperialistickom období, kde prevládal slobodný kolonista), ale všeobecne povedané sa zosilňuje:

    ..."Verejná moc sa zosilňuje podľa toho, ako sa triedne protiklady v štáte zostrujú a čím sa susediace štáty stávajú väčšími a ľudnatejšími. Pozrime len na dnešnú Európu, kde triedny boj a konkurencia vo výbojoch vystupňovali verejnú moc do takej miery, že hrozí pohltiť celú spoločnosť, ba i štát."

    Toto bolo napísané najneskoršie počiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Posledný Engelsov predslov je datovaný 16.júna 1891.Vtedy sa obrat k imperializmu - tak v zmysle úplného panstva trustov a v zmysle všemocnosti obrovských bánk, ako aj v zmysle veľkorysej koloniálnej politiky a pod. - vo Francúzsku ledva začínal a ešte slabší bol v Severnej Amerike a v Nemecku. Od tých čias "konkurencia vo výbojoch" obrovsky pokročila , a to tým viac, že si zemeguľu začiatkom druhého desaťročia XX.storočia definitívne rozdelili títo "konkurujúci dobyvatelia" t.j. lúpežné veľmoci. Vojnové a námorné zbrojenie vyrástlo od tých čias neuveriteľne a lúpežná vojna 1914-1917 za svetové panstvo Anglicka alebo Nemecka, o rozdelenie koristi priblížila "pohltenie" všetkých síl spoločnosti dravou štátnou mocou k úplnej katastrofe.

    Engels vedel už roku 1891 poukazovať na "konkurenciu vo výbojoch" ako na jednu z najdôležitejších charakteristických čŕt zahraničnej politiky veľmocí, kým ničomníci sociálšovinizmu v rokoch 1914-1917, keď sa práve z tejto konkurencie, ktorá sa mnohonásobne vyostrila, zrodila imperialistická vojna, zastierajú obranu lúpežných záujmov "svojej" buržoázie frázami o "obrane vlasti", o "obrane republiky a revolúcie" a pod.!

    3.Štát ako nástroj vykorisťovania utláčanej triedy

    Na vydržiavanie osobitnej verejnej moci, stojacej nad spoločnosťou, sú potrebné dane a štátne pôžičky.

    ..."Úradníci, ktorí majú v rukách verejnú moc a právo vymáhať dane - píše Engels - stoja tu teraz ako orgány spoločnosti nad spoločnosťou. Slobodná a dobrovoľná úcta, ktorá sa prejavovala orgánom rodového zriadenia, im už nestačí, aj keby ju mohli mať"... Vydávajú sa osobitné zákony o posvätnosti a nedotknuteľnosti úradníkov. "Najničhodnejší policajný sluha" má viac "autority" než predstavitelia rodu, ale aj hlavný veliteľ vojenskej moci civilizovaného štátu mohol by závidieť starešinovi rodu, používajúcemu "nie palicou získanú úctu" spoločnosti.

    Tu sa formuluje otázka privilegovaného postavenia úradníkov ako orgánov štátnej moci. Ako základné sa vyzdvihuje: čo ich stavia nad spoločnosť? Uvidíme, ako riešila túto teoretickú otázku prakticky Parížska komúna roku 1871 a ako ju reakčne zatušovával Kautský roku 1912.

    ..."Keďže štát vznikol z potreby držať na uzde triedne protiklady , ale keďže súčasne vznikol prostred konfliktu týchto tried, tak je spravidla štátom najmocnejšej, hospodársky panujúcej triedy, ktorá sa tým stáva aj politicky panujúcou triedou a tak získava nové prostriedky na ujarmenie a na vykorisťovanie utláčanej triedy"...Nielen staroveký a feudálny štát bol orgánom vykorisťovania otrokov a nevoľníkov, ale i "moderný zastupiteľský štát je orgánom vykorisťovania námedznej práce kapitálom". No výnimočne sa vyskytujú obdobia, keď bojujúce triedy sú takmer v rovnováhe, takže štátna moc ako zdanlivá sprostredkovateľka na chvíľu dosiahne istú samostatnosť proti obom. Takou bola absolutistická monarchia XVII. a XVIII. storočia, bonapartizmus prvého a druhého cisárstva vo Francúzsku a Bismarck v Nemecku."

    Takáto je - dodávame my- vláda Kerenského v republikánskom Rusku, keď prešla k prenasledovaniu revolučného proletariátu v čase, keď soviety, pretože ich vedú maloburžoázni demokrati, sú už bezmocné, ale buržoázia ešte nie je dostatočne silná, aby soviety priamo rozohnala.

    V demokratickej republike - pokračuje Engels - "bohatstvo vykonáva svoju moc nepriamo, ale tým istejšie" - a to , po prvé, "priamym podplácaním úradníkov" (Amerika), po druhé, prostredníctvom "zväzku medzi vládou a burzou" (Francúzsko a Amerika).

    Teraz imperializmus a panstvo bánk "rozvinuli" obidva tieto spôsoby, ako brániť a uplatňovať všemocnosť bohatstva v akýchkoľvek demokratických republikách, na neobyčajné umenie. Ak napríklad už v prvých mesiacoch demokratickej republiky v Rusku, možno povedať v medových týždňoch manželstva "socialistov" eserov a menševikov s buržoáziou, sabotoval p.Palčinský v koaličnej vláde všetky opatrenia, ktorými sa mali skrotiť kapitalisti a zamedziť ich hrabivosť a okrádanie štátnej pokladnice pri vojenských dodávkach, ak potom po odchode p.Palčinského z ministerstva (prišiel, pravda , iný, práve taký Palčinský), kapitalisti "odmenili" miestečkom s platom 120.000 rubľov ročite, - čože je to? Priama korupcia alebo nepriama? Spojenectvo vlády so syndikátmi, alebo "len" priateľské styky? Akú úlohu hrajú Cernovovia, Ceretelovia, Avksentievovia a Skobelevovia? - Sú "priamymi" spojencami milionárov, okrádajúcich štátnu pokladnicu, alebo len nepriamymi?

    Všemocnosť "bohatstva" je za demokratickej republiky preto istejšia, lebo nezávisí od zlej politickej škrupiny kapitalizmu. Demokratická republika je najlepšia možná politická škrupina kapitalizmu, a preto kapitál, keď sa bol zmocnil (prostredníctvom Palčinských, Cernovov, Ceretelov a spol.)tejto najlepšej škrupiny, zakladá svoju moc tak spoľahlivo a tak iste, že nijaká výmena osôb, ani ustanovení, ani strán buržoáznej demokratickej republiky neotrasie túto moc.

    Treba ešte poznamenať, že Engels celkom jasne nazýva všeobecné volebné právo nástrojom panstva buržoázie. Všeobecné volebné právo, hovorí berúc do úvahy dlhoročné skúsenosti nemeckej sociálnej demokracie, je

    " meradlom zrelosti robotníckej triedy. Viacej dať ono nemôže a v terajšom štáte nikdy viac ani nedá".

    Maloburžoázni demokrati, ako naši eseri a menševici a taktiež ich vlastní bratia , všetci sociálšovinisti a oportunisti západnej Európy, čakajú práve "viacej" od všeobecného volebného práva. Sami uznávajú a vštepujú ľudu falošný náhľad, ako by všeobecné volebné právo mohlo "v terajšom štáte" naozaj tlmočiť vôľu väčšiny pracujúcich a zaistiť jej uskutočnenie.

    Môžeme tu iba zaznamenať tento falošný náhľad a poukázať len na to, že celkom jasný, presný, konkrétny výrok Engelsov sa prekrúca na každom kroku v propagande a agitácii "oficiálnych" (t.j. oportunistických) socialistických strán. Náš ďalší výklad Marxových a Engelsových náhľadov o "terajšom" štáte podrobne vysvetľuje celú falošnosť tohto náhľadu, ktorý tu Engels zavrhuje.

    Celkový súhrn svojich náhľadov podáva Engels vo svojom najpopulárnejšom diele týmito slovami:

    "Štát teda nejestvuje od večnosti. Boli spoločnosti, ktoré sa obišli bez neho, ktoré nemali ani tušenia o štáte a štátnej moci. Na istom stupni hospodárskeho vývoja, ktorý bol nevyhnutne spojený s rozdelením spoločnosti na triedy, stal sa týmto rozdelením štát potrebou. Blížime sa teraz rýchlym krokom k tomu vývojovému stupňu výroby, na ktorom existencia týchto tried nielen prestáva byť potrebou, ale stáva sa priam prekážkou výroby. Tieto triedy padnú tak neodvratne, ako prv vznikli. So zánikom tried zanikne neodvratne štát. Spoločnosť, ktorá znovuzorganizuje výrobu na základe slobodného a rovného združenia vyrábateľov, odloží celý štátny stroj ta , kam bude patriť: do múzea starožitností, vedľa kolovratu a bronzovej sekery."

    Zriedkakedy sa stretávame s týmto citátom v propagačnej a agitačnej literatúre súčasnej sociálnej demokracie. No i vtedy , keď sa s týmto citátom stretneme, uvádzajú ho poväčšine tak, ako by sa klaňali modle, t.j. aby oficiálne vyjadrili úctu Engelsovi, bez akéhokoľvek pokusu vmyslieť sa do toho, aký hlboký a široký rozmach revolúcie sa predpokladá tým "poslaním celého štátneho stroja do múzea starožitností". Nevidno zväčša ani len pochopenie toho, čo Engels nazýva štátnym strojom.

    4."Odumieranie" štátu a násilná revolúcia.

    Engelsove slová o "odumieraní" štátu sú tak široko známe, tak často sa citujú, tak vypukle ukazujú, v čom je celý vtip falšovania marxizmu na oportunizmus, že je nevyhnutné podrobne sa nimi zapodievať. Uvedieme celú úvahu , z ktorej sú vzaté:

    "Proletariát preberá štátnu moc a premieňa predovšetkým výrobné prostriedky na štátne vlastníctvo. No tým odstraňuje sám seba ako proletariát, tým odstraňuje všetky triedne rozdiely a triedne protiklady a súčasne s tým aj štát. Spoločnosti, ktorá doteraz jestvovala a jestvuje, ktorá sa vyvíja v triednych protikladoch, bol nevyhnutný štát, t.j. organizácia vykorisťovateľskej triedy na zachovanie jej vonkajších podmienok výroby, čiže najmä pre násilné udržanie vykorisťovanej triedy v podmienkach útlaku , určených daným spôsobom výroby (otroctvo, nevoľníctvo, námedzná práca).Štát bol oficiálnym predstaviteľom celej spoločnosti, jeho sústredením vo viditeľnej korporácii, no bol takým iba natoľko, nakoľko bol štátom tej triedy, ktorá vo svojej epoche jediná predstavovala celú spoločnosť. V staroveku bol štátom otrokárov- štátnych občanov , v stredoveku štátom feudálnej šľachty a dnes - buržoázie. Keď sa štát nakoniec stane naozaj predstaviteľom celej spoločnosti, vtedy sám seba robí zbytočným. Od toho času, až nebude ani jednej spoločenskej triedy, ktorú by bolo treba udržať v útlaku, od toho času keď zmiznú súčasne s triednym panstvom, súčasne s bojom o individuálne jestvovanie, vzniklým terajšou anarchiou vo výrobe, tie zrážky a excesy (výstrelky), ktoré vyplývajú z tohto boja - od tej chvíle nebude tu čo utláčať , nebude ani potrebná osobitná moc na utláčanie, štát. Prvý akt, v ktorom vystupuje štát naozaj ako predstaviteľ celej spoločnosti- zmocnenie sa výrobných prostriedkov v mene spoločnosti - stane sa súčasne jeho posledným samostatným aktom ako štátu. Zasahovanie štátnej moci do spoločenských vzťahov sa vtedy stane postupne vo všetkých oblastiach zbytočným a usína samo od seba. Namiesto vlády nad osobami nastupuje správa vecí a vedenie výrobných procesov. Štát sa "nezrušuje", štát odumiera. Na tomto základe treba hodnotiť heslo "slobodný ľudový štát", heslo, ktoré má dočasné agitačné oprávnenie , ale koniec-koncov je vedecky bezpodstatné. Na tomto základe treba hodnotiť taktiež požiadavku takzvaných anarchistov, aby sa štát odstránil z dneška na zajtra"("Antiduhring". "Prevrat vedy pána Eugena Duhringa", str.302-303 III.nemeckého vydania)

    Bez obavy, že sa zmýlime, možno povedať, že z tejto Engelsovej úvahy, neobyčajne bohatej myšlienkami, stalo sa ozajstným majetkom socialistickej ideológie súčasných socialistických strán iba to, že štát podľa Marxa "odumiera", na rozdiel od anarchistického učenia o "zrušení" štátu. Takto okyptiť marxizmus znamená zredukovať ho na oportunizmus , lebo pri takomto "výklade" ostáva iba nejasná predstava o pomalom, rovnomernom, postupnom premieňaní bez skokov a búrok, bez revolúcie. "Odumieranie" štátu v bežnom, všeobecne rozšírenom, ak sa tak možno vyjadriť v masovom poňatí znamená nepochybne zastierať, ak nie odmietať revolúciu.

    Zatiaľ je takýto "výklad" najhrubším, iba buržoázii prospešným prekrúcaním marxizmu, teoreticky založenom na zabudnutí veľmi dôležitých okolností a dôvodov, uvedených čo i len v tejto Engelsovej "zhrnujúcej" úvahe, ktorú sme citovali v plnom znení.

    Po prvé. Na samom začiatku tejto úvahy hovorí Engels, že preberajúc štátnu moc, proletariát "tým samým odstraňuje štát ako štát". Čo to znamená, o tom premýšľať "nebýva zvykom". Obyčajne to alebo úplne ignorujú, alebo pokladajú za akúsi Engelsovu "heglovskú" "slabosť". Tieto slová naozaj vyjadrujú v krátkosti skúsenosti jednej z najväčších proletárskych revolúcií, skúsenosti Parížskej komúny roku 1871, o čom si podrobnejšie povieme na príslušnom mieste. Engels tu naozaj hovorí o "odstránení buržoázneho štátu proletárskou revolúciou, zatiaľ čo sa slová o odumieraní vzťahujú na zvyšky proletárskej štátnosti po socialistickej revolúcii. Buržoázny štát podľa Engelsa "neodumiera", ale proletariát ho "odstraňuje" za revolúcie. Po tejto revolúcii odumiera proletársky štát alebo pološtát.

    Po druhé. Štát je "osobitnou mocou na potláčanie". Táto Engelsova veľkolepá a nanajvýš hlboká definícia, je tu formulovaná celkom jasne. Ale z nej vyplýva, že "osobitnú moc na potláčanie" proletariátu buržoáziou, miliónov pracujúcich hŕstkou boháčov, treba zmeniť "osobitnou mocou na potláčanie" buržoázie proletariátom (diktatúrou proletariátu).V tom spočíva "akt" zmocnenia sa výrobných prostriedkov v mene spoločnosti. A je celkom očividné, že takéto vystriedanie jednej (buržoáznej) "osobitnej moci" druhou (proletárskou) "osobitnou mocou" už vonkoncom sa nemôže diať v podobe "odumierania".

    Po tretie. O "odumieraní" - a ešte vypuklejšie a farebnejšie - o "usínaní" hovorí Engels úplne jasne a určite so zreteľom na epochu po "zmocnení sa výrobných prostriedkov štátom v mene celej spoločnosti", t.j. po socialistickej revolúcii. Všetci vieme, že politickou formou "štátu" v tejto dobe je najúplnejšia demokracia. No nikomu z oportunistov, nehanebne prekrúcajúcich marxizmus, neprichodí na um, že tu teda Engels hovorí o "usínaní" a "odumieraní" demokracie. Na prvý pohľad sa to zdá čudné. No "nechápe" to iba ten, čo nedomyslel, že aj demokracia je štátom a teda i demokracia zmizne, keď zmizne štát. Buržoázny štát môže "odstrániť" iba revolúcia. Štát vôbec, t.j. najúplnejšia demokracia, môže iba "odumrieť".

    Po štvrté. Vyložiac svoju skvelú tézu: "štát odumiera", Engels ihneď konkrétne vysvetľuje , že táto téza je namierená tak proti oportunistom ako aj proti anarchistom. Pritom kladie Engels na prvé miesto ten záver z tézy "odumieranie štátu", ktorý je namierený proti oportunistom.

    Možno sa staviť, že z 10.000 ľudí, ktorí čítali alebo počuli o "odumieraní" štátu, 9.990 vôbec nevie alebo sa nepamätá, že Engels svoje závery z tejto tézy nenamieril len proti anarchistom. A z ostatných desiatich ľudí akiste deväť nevie, čo je to "slobodný ľudový štát", prečo útok na toto heslo obsahuje útok proti oportunistom. Tak sa píšu dejiny! Tak sa nepozorovateľne falšuje veľké revolučné hnutie v duchu panujúceho filisterstva. Záver proti anarchistom, tisíc ráz opakovaný, zvulgarizovaný, vtĺkaný do hláv v najprostejšej forme , nadobudol pevnosť predsudku. Ale záver proti oportunistom zatušovali a "zabudli"!

    "Slobodný ľudový štát" bol programovou požiadavkou a bežným heslom nemeckých sociálnych demokratov v sedemdesiatych rokoch. V tomto hesle niet nijakého politického obsahu okrem meštiacky okázalého opísania pojmu demokracie. Nakoľko ním legálne robili narážku na demokratickú republiku, natoľko bol Engels ochotný "dočasne" ospravedlniť toto heslo z hľadiska agitačného. No toto heslo bolo oportunistické, lebo vyjadrovalo nielen okrašľovanie buržoáznej demokracie, ale aj nepochopenie socialistickej kritiky každého štátu vôbec. Sme za demokratickú republiku, ako najlepšiu formu štátu za kapitalizmu pre proletariát, no nemáme práva zabúdať, že námedzné otroctvo je údelom ľudu aj v najdemokratickejšej buržoáznej republike. A ďalej. Každý štát je "osobitná moc na potláčanie" porobenej triedy. A preto každý štát je neslobodný a neľudový. Marx a Engels to neraz vysvetľovali svojim straníckym súdruhom v sedemdesiatych rokoch.

    Po piate. V istom Engelsovom diele, z ktorého si všetci pamätajú len úvahu o odumieraní štátu, je úvaha o význame násilnej revolúcie. Historické hodnotenie jej úlohy mení sa u Engelsa na ozajstný chválospev násilnej revolúcie. Na to sa "nikto nepamätá", o význame tejto myšlienky hovoriť alebo len uvažovať v súčasných socialistických stranách nie je zvykom, tieto myšlienky nemajú v každodennej propagande a agitácii medzi masami nijakú úlohu. A zatiaľ sú s "odumieraním" štátu nerozlučne späté v jeden organický celok.

    Takto súdi Engels:

    ..."O tom, že násilie má v dejinách tiež inú úlohu" (okrem vykonávateľa zla) "najmä úlohu revolučnú, že podľa Marxových slov je pôrodnou babičkou každej starej spoločnosti, keď je tehotná novou spoločnosťou, že násilie je nástrojom, ktorým si spoločenské hnutie prebíja cestu a láme skamenelé, odumierajúce politické formy - o všetkom tom niet ani slova u pána Duhringa. Len so vzdychaním a nariekaním pripúšťa možnosť toho, že na zvrhnutie vykorisťovateľského hospodárstva bude treba azda použiť násilie- žiaľbohu, ráčte prepáčiť! - lebo akékoľvek použitie násilia demoralizuje vraj toho, kto ho používa. A toto sa hovorí, nehľadiac na ten veľký morálny a ideový rozmach, ktorý je výsledkom každej víťaznej revolúcie! A toto sa hovorí v Nemecku, kde násilná zrážka, ktorá sa predsa ľudu môže nanútiť, mala by prinajmenej tú výhodu, že by vyhubila otrockého ducha, ktorý prenikol do národného vedomia ponížením tridsaťročnej vojny. A toto bezfarebné, ochabnuté, slabošské popovské myslenie smie sa ponúkať najrevolučnejšej strane, akú len poznajú dejiny?"(Str.193 tretieho nemeckého vydania, koniec IV.kapitoly II.časti.)

    Ako možno zlúčiť v jedinom učení tento chválospev násilnej revolúcie, ktorý Engels nástojčivo hlása nemeckým sociálnym demokratom v rokoch 1878 až 1894, t.j. až do svojej smrti, s teóriou "odumierania" štátu?

    Zvyčajne zlučujú eklekticky jedno s druhým, bezideove alebo sofisticky vytrhávajú ľubovoľne (alebo aby vyhoveli držiteľom moci) tu jeden , tu druhý výrok, pričom sa v deväťdesiatichdeviatich prípadoch zo sta, ak nie častejšie, vyzdvihuje do popredia práve "odumieranie". Dialektika sa zamieňa eklekticizmom: to je , čo sa týka marxizmu, najzvyčajnejší, najrozšírenejší zjav v oficiálnej sociálnodemokratickej literatúre našich dní. Takáto zmena , pravda , nie je nič nového, vyskytovala sa dokonca i v dejinách klasickej gréckej filozofie. Keď falšujú marxizmus na oportunizmus, vtedy pomýli masy najľahšie falšovanie eklekticizmu na dialektiku, lebo zdanlivo uspokojuje, berie ako by do úvahy všetky stránky procesu, všetky vývinové tendencie, všetky protirečivé vplyvy a pod., ale v skutočnosti nedáva nijaké ucelené a revolučné chápanie procesu spoločenského vývinu.

    Už sme hovorili a ďalej podrobnejšie ukážeme, že Marxovo a Engelsovo učenie o nevyhnutnosti násilnej revolúcie sa vzťahuje na buržoázny štát. Tento štát sa nemôže nahradiť štátom proletárskym (diktatúrou proletariátu) "odumieraním", ale podľa všeobecného pravidla iba násilnou revolúciou: Chválospev, vznesený Engelsom na násilnú revolúciu a úplne zodpovedajúci mnohým vyhláseniam Marxovým (spomeňme si na koniec "Biedy filozofie" a "Komunistického manifestu" s hrdým , otvoreným vyhlásením nevyhnutnosti násilnej revolúcie, spomeňme si na kritiku Gothajského programu roku 1875, takmer o tridsať rokov neskoršie, kde Marx neúprosne bičuje oportunizmus tohto programu), tento chválospev nijako nie je len "rojčením", vôbec nie je deklamáciou a polemickým výpadom. Nevyhnutnosť systematicky vychovávať masy v takomto a práve v takomto náhľade na násilnú revolúciu tvorí základ celého Marxovho a Engelsovho učenia. Zrada ich učenia teraz panujúcimi sociálnodemokratickými a kautskovskými smermi prejavuje sa obzvlášť vypukle, že aj jeden aj druhý smer zabúda na takúto propagandu, na takúto agitáciu.

    Vystriedať buržoázny štát proletárskym nie je možné bez násilnej revolúcie. Odstrániť proletársky štát t.j. odstrániť každý štát nie je možné ináč ako "odumieraním".

    Marx a Engels rozvíjali podrobne a konkrétne tieto náhľady, skúmajúc každú jednotlivú revolučnú situáciu, analyzujúc poučenie zo skúseností každej jednotlivej revolúcie. Prejdeme teda k tejto nesporne najdôležitejšej časti ich učenia.

     

    Kapitola II.

    Štát a revolúcia. Skúsenosti rokov 1848 - 1851

    1.Predvečer revolúcie

    Prvé diela zrelého marxizmu "Bieda filozofie" a "Komunistický manifest" vznikli práve v predvečer revolúcie roku 1848.Následkom tejto okolnosti máme tu, popri výkladoch všeobecných základov marxizmu, do istej miery odraz vtedajšej situácie a preto bude cieľuprimerané preskúmať azda to, čo autori týchto diel hovoria o štáte bezprostredne pred svojimi závermi zo skúsenosti rokov 1848 - 1851.

    ..."Robotnícka trieda - píše Marx v "Biede filozofie" - postaví v priebehu vývinu namiesto starej buržoáznej spoločnosti také združenie , ktoré vylučuje všetky triedy a ich protiklad: nebude už vlastne nijakej politickej moci, lebo práve politická moc je oficiálnym výrazom protikladu tried v buržoáznej spoločnosti" (str.182 nemeckého vydania z roku 1885).

    Je poučné porovnať s týmto všeobecným výkladom myšlienky o zmiznutí štátu po odstránení tried ten výklad, ktorý je podaný v "Komunistickom manifeste", napísanom Marxom a Engelsom o niekoľko mesiacov neskoršie, a to v novembri 1847:

    ..."Črtajúc najvšeobecnejšie fázy vývinu proletariátu, sledovali sme viac-menej skrytú občiansku vojnu v terajšej spoločnosti až po chvíľu, keď prepuká v otvorenú revolúciu a proletariát násilným zvrhnutím buržoázie zakladá svoje panstvo"...

    ..."Videli sme už vyššie, že prvým krokom v robotníckej revolúcii je premena ". (doslovne : pozdvihnutie ) "proletariátu na panujúcu triedu, vydobytie demokracie . "

    "Proletariát využije svoje politické panstvo na to, aby postupne vyrval buržoázii všetok kapitál , aby sústredil všetky výrobné nástroje v rukách štátu, t.j. proletariátu , zorganizovaného ako panujúca trieda a aby čo najrýchlejšie rozmnožil množstvo produktívnych síl"( str.31 a 37 VII. nemeckého vydania z roku 1906)

    Tu vidíme formuláciu jednej z najpozoruhodnejších a najdôležitejších myšlienok marxizmu v otázke štátu, najmä myšlienky "diktatúry proletariátu " (ako začali hovoriť Marx a Engels po Parížskej komúne), a potom najzaujímavejšiu definíciu štátu, patriacu taktiež medzi "zabudnuté slová" marxizmu." Štát, t.j. proletariát, zorganizovaný ako panujúca trieda."

    Túto definíciu nielen že nikdy nevysvetlila panujúca propagačná a agitačná literatúra oficiálnych sociálnodemokratických strán. Keby len to. Zabudli na ňu práve preto, že je naskrze nezlučiteľná s reformizmom a dáva po nose zvyčajným oportunistickým predsudkom a malomeštiackym ilúziám o "pokojnom rozvoji demokracie".

    Proletariát potrebuje štát - to opakujú všetci oportunisti, sociálšovinisti a kautskovci, uisťujúc, že takéto je Marxove učenie, lež "zabúdajú" doložiť, že po prvé: podľa Marxa proletariát potrebuje iba odumierajúci štát, t.j. štát, usporiadaný tak, aby hneď začal odumierať a nemohol neodumierať. A po druhé: pracujúci potrebujú "štát", "t.j. proletariát, zorganizovaný ako panujúca trieda".

    Štát je osobitnou organizáciou moci, je organizáciou násilia na potláčanie ktorejkoľvek triedy. Akúže triedu musí proletariát potláčať? Prirodzene, iba vykorisťovateľskú triedu, t.j. buržoáziu .Pracujúci potrebujú štát iba na to, aby potlačili odpor vykorisťovateľov, no riadiť toto potlačenie, uskutočniť ho môže len proletariát, ako jediná dôsledne revolučná trieda, jediná trieda, ktorá je schopná zjednotiť všetkých pracujúcich a vykorisťovaných v boji proti buržoázii a úplne ju zvrhnúť.

    Vykorisťovateľské triedy potrebujú politické panstvo v záujme podpory vykorisťovania, t.j. v koristníckom záujme nepatrnej menšiny proti ohromnej väčšine ľudu. Vykorisťované triedy potrebujú politické panstvo v záujme úplného odstránenia akéhokoľvek vykorisťovania, t.j. v záujme ohromnej väčšiny ľudu proti nepatrnej menšine súčasných otrokárov, t.j. statkárov a kapitalistov.

    Maloburžoázni demokrati, títo tiežsocialisti, nahradzovali triedny boj rojčením o dorozumení tried, predstavovali si aj socialistické pretvorenie spoločnosti rojčivo, nie ako zvrhnutie panstva vykorisťovateľskej triedy, ale ako pokojné podrobenie menšiny väčšine, ktorá pochopila svoje úlohy. Táto maloburžoázna utópia je nerozlučne spätá s uznávaním nadtriedneho štátu a viedla v praxi k zrade záujmov pracujúcich tried, ako to napríklad dokázali aj dejiny francúzskych revolúcií roku 1848 a 1871, ako to dokázala skúsenosť "socialistickej" účasti v buržoáznych ministerstvách v Anglicku, vo Francúzsku, v Taliansku a v iných krajinách koncom XIX. storočia a počiatkom XX. storočia.

    Marx po celý svoj život bojoval proti tomuto maloburžoáznemu socializmu, ktorý teraz vzkriesili v Rusku strany eserov a menševikov. Marx rozvinul učenie o triednom boji dôsledne až v učenie o politickej moci , o štáte.

    Zvrhnúť panstvo buržoázie môže len proletariát ako osobitná trieda, ktorej ekonomické existenčné podmienky ju pripravujú na takéto zvrhnutie a dávajú jej možnosť a silu uskutočniť ho. Zatiaľ čo buržoázia rozdrobuje, rozptyľuje roľníctvo a všetky maloburžoázne vrstvy, ona stmeľuje, zjednocuje, organizuje proletariát. Vďaka svojej ekonomickej úlohe vo veľkovýrobe, len proletariát môže byť vodcom všetkých pracujúcich a vykorisťovaných más, ktoré vykorisťuje, utláča a dusí buržoázia často nemenej, ale ešte viac ako proletárov, ktorí však nie sú schopní samostatne bojovať za svoje oslobodenie.

    Učenie o triednom boji, aplikované Marxom na otázku štátu a socialistickej revolúcie, vedie nevyhnutne k uznaniu politického panstva proletariátu, jeho diktatúry, t.j. moci, o ktorú sa nedelí s nikým a ktorá sa bezprostredne opiera o ozbrojenú silu más. Zvrhnúť buržoáziu možno iba premenou proletariátu na panujúcu triedu ktorá je schopná potlačiť nevyhnutný, zúfalý odpor buržoázie a zorganizovať všetky pracujúce a vykorisťované masy pre nový hospodársky poriadok.

    Proletariát nevyhnutne potrebuje štátnu moc, centralizovanú organizáciu sily, organizáciu násilia tak na potlačenie odporu vykorisťovateľov ako aj na vedenie ohromnej masy obyvateľstva, roľníctva, maloburžoázie, poloproletárov pri "zriaďovaní" socialistického hospodárstva.

    Vychovávajúc robotnícku stranu, vychováva marxizmus avantgardu proletariátu, ktorá je schopná uchopiť moc a viesť všetok ľud k socializmu, usmerňovať a organizovať nové zriadenie, byť učiteľkou, vedúcou a vodkyňou všetkých pracujúcich a vykorisťovaných pri budovaní svojho spoločenského života bez buržoázie a proti buržoázii. Naproti tomu vychováva teraz panujúci oportunizmus v robotníckej strane predstaviteľov lepšie platených robotníkov, ktorí sa odtŕhajú od más a "zariaďujú" sa znesiteľne za kapitalizmu, predávajú za misu šošovice svoje prvorodenské právo, t.j. vzdávajú sa úlohy revolučných vodcov ľudu proti buržoázii.

    "Štát, t.j. proletariát, zorganizovaný ako panujúca trieda" - táto Marxova teória je nerozlučne spätá s celým jeho učením o revolučnej úlohe proletariátu v dejinách. Dovŕšením tejto úlohy je proletárska diktatúra, politické panstvo proletariátu.

    No ak proletariát potrebuje štát, ako osobitú organizáciu násilia proti buržoázii, tak z toho sa sám od seba vnucuje záver, či je mysliteľné utvoriť takúto organizáciu bez predchádzajúceho odstránenia a bez rozbúrania tej štátnej mašinérie, ktorú si utvorila buržoázia? Až k tomuto záveru privádza "Komunistický manifest" a o tomto závere hovorí Marx, keď zhrňuje výsledky skúseností revolúcie rokov 1848 - 1851.

    2.Výsledky revolúcie

    V otázke štátu, ktorá nás zaujíma, zhrnuje Marx výsledky revolúcie rokov 1848-1851 v tejto úvahe v diele "18.brumaire Ľudovíta Bonaparta":

    ..."Ale revolúcia je dôkladná. Ešte len prechádza cez očistec. Koná svoju prácu metodicky. Do 2.decembra 1851 (deň keď Ľudovít Bonaparte vykonal štátny prevrat) skončila polovicu svojej prípravnej práce, teraz dokončuje druhú polovicu. Spočiatku zdokonaľuje parlamentárnu moc, aby ju mohla zvrhnúť. Teraz, keď toto dosiahla, zdokonaľuje výkonnú moc, redukuje ju na jej najčistejší výraz, izoluje ju, stavia ju proti sebe ako jedinú výčitku, aby proti nej sústredila všetky svoje ničivé sily" (podčiarknuté nami). "A keď revolúcia dokončí túto druhú polovicu svojej prípravnej práce, vyskočí Európa zo svojho miesta a triumfálne povie: dobre ryješ, starý krt!"

    …"Táto výkonná moc so svojou ohromnou byrokratickou a vojenskou organizáciou, so svojím zložitým a umelým štátnym strojom, s touto polmiliónovou armádou úradníkov a ďalšou polmiliónovou armádou vojakov, tento strašný cudzopasný organizmus, opriadajúci ako sieťou celé telo francúzskej spoločnosti a zapchávajúci všetky jej póry, vznikol v dobe absolutistickej monarchie za úpadku feudalizmu, za úpadku, ktorý pomáhal urýchľovať tento organizmus." Prvá francúzska revolúcia rozvinula centralizáciu, "ale súčasne rozšírila objem, atribúty a počet pomáhačov vládnej moci. Napoleon dovŕšil tento štátny stroj". Legitímna monarchia a júlová monarchia "nepridali nič nového okrem väčšej deľby práce"...

    ..."Napokon bola parlamentárna republika vo svojom boji proti revolúcii prinútená zosilniť prostriedky a centralizáciu vládnej moci zároveň s represívnymi opatreniami. Všetky prevraty zdokonaľovali tento stroj namiesto toho, aby ho rozbili" (podčiarknuté nami).Strany , ktoré sa vymieňali, zápasili o panstvo, považovali uchvátenie tejto ohromnej štátnej budovy za hlavnú korisť svojho víťazstva." (18.brumaire Ľudovíta Bonaparta". str.98,99, štvrté vydanie, Hamburg, 1907.)

    V tejto skvelej úvahe robí marxizmus ohromný krok dopredu v porovnaní s "Komunistickým manifestom". Tam sa otázka štátu formuluje ešte veľmi abstraktne, v najvšeobecnejších pojmoch a výrazoch. Tu sa otázka štátu formuluje konkrétne a záver sa robí neobyčajne presne, určite a prakticky hmatateľne: všetky predošlé revolúcie zdokonaľovali štátny stroj, no treba ho rozbiť, rozbúrať.

    Tento záver je hlavný a základný v učení marxizmu o štáte. A práve na toto základné nielen že úplne zabudli panujúce sociálnodemokratické strany, ale aj priamo prekrútil (ako ďalej uvidíme) najvýznamnejší teoretik II.internacionály, K.Kautský.

    V "Komunistickom manifeste" sú zhrnuté všeobecné výsledky dejín, nútiace vidieť v štáte orgán triedneho panstva a vedúce k nevyhnutnému záveru, že proletariát nemôže zvrhnúť buržoáziu ak nedobyl spočiatku politickú moc, ak nezískal politické panstvo, ak nepremenil štát na "proletariát, zorganizovaný ako panujúca trieda", a že tento proletársky štát ihneď po svojom víťazstve začne odumierať, lebo v spoločnosti bez triednych protirečení je štát nepotrebný a nemožný. Tu sa nekladie otázka, aká má byť - zo stanoviska historického vývoja - táto výmena buržoázneho štátu štátom proletárskym.

    Práve túto otázku stavia a rieši Marx roku 1852. Verný svojej filozofii dialektického materializmu, berie Marx za základ historické skúsenosti veľkých revolučných rokov 1848 - 1851. Marxovo učenie aj tu , ako aj vždy je bilanciou skúseností, osvetlenou hlbokým filozofickým svetovým náhľadom a bohatou znalosťou dejín.

    Otázka štátu sa formuluje konkrétne : Ako historicky vznikol buržoázny štát a buržoázny stroj, nevyhnutný pre panstvo buržoázie ? Ako sa menil tento stroj, ako sa vyvíjal v priebehu buržoáznych revolúcií a pri samostatných vystúpeniach utláčaných tried ? Aké sú úlohy proletariátu k tomuto štátnemu stroju ?

    Centralizovaná štátna moc, charakteristická pre buržoáznu spoločnosť, vznikla v dobe pádu absolutizmu. Najcharakteristickejšie pre tento štátny stroj sú dve ustanovizne: úradníctvo a stála armáda. Ako tisíce nitiek spájajú tieto ustanovizne práve s buržoáziou, o tom sa neraz hovorí v dielach Marxových a Engelsových. Skúsenosti každého robotníka objasňujú túto spojitosť neobyčajne názorne a dôrazne. Robotnícka trieda sa na vlastnej koži učí poznávať túto spojitosť, a preto aj tak ľahko chápe , a tak pevne si osvojuje učenie o nevyhnutnosti tejto spojitosti , učenie , ktoré maloburžoázni demokrati alebo hlúpo a ľahkomyseľne popierajú, alebo ešte ľahkomyseľnejšie uznávajú " všeobecne " a zabúdaj zodpovedajúce praktické uzávery.

    Úradníctvo a stála armáda je "parazit" na tele buržoáznej spoločnosti, parazit, ktorý sa zrodil z vnútorných protirečení, roztŕhajúcich túto spoločnosť, ale práve parazit, "zapchávajúci" životné póry. Kautskovský oportunizmus, panujúci teraz v oficiálnej sociálnej demokracii, pokladá náhľad na štát ako na parazitný organizmus za špeciálne a výlučné príslušenstvo anarchizmu. Je pochopiteľné, že toto prekrúcanie marxizmu je neobyčajne výhodné pre tých malomeštiakov, čo neslýchaným spôsobom zhanobili socializmus ospravedlňovaním a prikrášľovaním imperialistickej vojny, používajúc pre ňu pojem "obrany vlasti", ale predsa je to len úplné prekrúcanie.

    Vo všetkých buržoáznych revolúciách, ktorých videla Európa od pádu feudalizmu mnoho, sa vyvíja, zdokonaľuje a zosilňuje tento úradnícky a vojenský aparát. Hlavne týmto aparátom priťahuje a podrobuje si v značnej miere veľká buržoázia práve maloburžoáznym aparátom, ktorý poskytuje horným vrstvám roľníctva, drobných remeselníkov, obchodníkov a podobným pomerne pohodlné, pokojné a čestné miestečká, stavajúce ich držiteľov nad ľud. Všimnite si, čo sa stalo v Rusku za pol roka po 27.februári 1917 : úradnícke miesta, ktoré predtým dávali prednostne černosotencom, stali sa korisťou kadetov , menševikov a eserov. V podstate vôbec nemysleli na nijaké seriózne reformy, usilujúc sa ich odkladať do "Ústavodarného zhromaždenia " a ústavodarné zhromaždenie odkladať pomaličky do konca vojny ! No s delením koristi , s obsadzovaním miestečiek ministrov, štátnych tajomníkov, generálnych gubernátorov a pod. a pod. neotáľali a nijaké Ústavodarné zhromaždenie nečakali! Hra s kombináciami o zložení vlády bola v podstate iba výrazom tohto delenia a nového rozdeľovania "koristi", ktorá prebiehala hore i dolu, v celej krajine , v celej centrálnej i miestnej správe. Výsledok, objektívny výsledok za pol roka od 27.februára 1917 je nesporný : reformy podložili, rozdelenie úradníckych miestečiek uskutočnili a " chyby " pri rozdelení napravili v niektorých prípadoch novým rozdelením.

    Čím častejšie však "znova rozdeľujú" úradnícky aparát medzi rozličnými buržoáznymi a maloburžoáznymi stranami (medzi kadetmi, esermi a menševikmi, ak vezmeme ruský príklad ), tým jasnejšie si uvedomujú utláčané triedy a proletariát na ich čele svoje nezmieriteľné nepriateľstvo k celej buržoáznej spoločnosti. Z toho vyplýva nevyhnutnosť pre všetky buržoázne strany, ba aj pre tie najdemokratickejšie a "revolučne demokratické zosilňovať represie proti revolučnému proletariátu, upevňovať aparát útlaku, t.j. ten istý štátny stroj. Takýto priebeh udalostí núti revolúciu, "sústrediť všetky ničivé sily" proti štátnej moci, núti ju vytýčiť si ako úlohu nie zlepšiť štátny stroj, lež rozbiť a odstrániť ho.

    K takto formulovanej úlohe neviedli logické úvahy, ale skutočný vývoj udalostí, živé skúsenosti rokov 1848 - 1851. Ako prísne sa pridržiava Marx faktickej základne historických skúseností, vidieť z toho, že roku

     
    Chcete vedieť dobrú stránku? www.komunisti.sk

    WWW.KOMUNISTI.SK......................http://www.cccp.freeforums.org/