Zväz Sovietskych Socialistických Republík, ZSSR, CCCP, SSSR

Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !   Proletári všetkých krajín spojte sa !

http://www.cccp.freeforums.org http://www.cccp.freeforums.org http://www.cccp.freeforums.org http://www.cccp.freeforums.org http://www.cccp.freeforums.org http://www.cccp.freeforums.org http://www.cccp.freeforums.org

Proletári všetkých krajín spojte sa! пролетарии всех стран, соединяйтесь! Proletári všetkých krajín spojte sa! пролетарии всех стран, соединяйтесь!

Zdravim vsetkych spravnych ludi komunistov kto sa citi komunistom nech prejde na forum registruje sa a prida sa ku komunite komunistov. PRACI CEST!..........http://www.cccp.freeforums.org/"

http://www.cccp.freeforums.org...............http://www.cccp.freeforums.org...............http://www.cccp.freeforums.org/

3 c.2

a) Čo je príštipkárstvo?

Pokúsime sa odpovedať na túto otázku malou ukážkou činnosti typického sociálnodemokratického krúžku v rokoch 1894-1901. Už sme poukázali na to, že všetka študujúca mládež bola v tom období zapálená za marxizmus. Tento zápal sa, pravda, netýkal len, ba dokonca ani nie tak marxizmu ako teórie, ale marxizmu ako odpovede na otázku „čo robiť?, ako výzvy na pochod proti nepriateľovi. A noví bojovníci sa dali na pochod s neobyčajne primitívnou výzbrojou a prípravou. Vo väčšine prípadov nemali dokonca takmer nijakú výzbroj a nijakú prípravu. Šli do vojny ako sedliaci od radla, čo si vzali so sebou obyčajný kyjak. Krúžok študentov nadväzuje styky s robotníkmi a púšťa sa do práce bez akéhokoľvek spojenia so starými pracovníkmi hnutia, bez akéhokoľvek spojenia s krúžkami na iných miestach alebo dokonca v iných častiach mesta (alebo v iných školách), bez akéhokoľvek zorganizovania jednotlivých zložiek revolučnej práce, bez akéhokoľvek systematického plánu činnosti na nejaké dlhšie obdobie. Krúžok postupne rozvíja čoraz širšiu propagandu a agitáciu a už vďaka samému faktu, že začal pôsobiť, si získava sympatie dosť širokých vrstiev robotníkov, sympatie istej časti vzdelanej spoločnosti, ktorá poskytuje peniaze a dáva „výboru k dispozícii stále nové a nové skupiny mladých ľudí. Výbor (alebo zväz boja) sa teší čoraz väčšej obľube, jeho činnosť sa rozrastá a on ju rozširuje úplne živelne: tí istí ľudia, ktorí pred rokom alebo niekoľkými mesiacmi vystupovali v študentských krúžkoch a hľadali odpoveď na otázku ,,kde ísť?, ktorí nadväzovali a udržiavali styky s robotníkmi, zostavovali a vydávali letáky, nadväzujú kontakty s ďalšími skupinami revolucionárov, zaobstarávajú literatúru, začínajú vydávať miestne noviny, hovoriť o usporiadaní demonštrácie a napokon sa púšťajú do otvorených bojových akcií (pričom takouto otvorenou bojovou akciou môže byť podľa okolností práve tak prvý agitačný leták ako prvé číslo novín alebo prvá demonštrácia). A zvyčajne tieto akcie hneď na začiatku úplne skrachujú. Hneď a úplne práve preto, že tieto bojové akcie neboli výsledkom systematického, dopredu premysleného a postupne pripravovaného plánu dlhého a húževnatého boja, lež iba živelným rastom tradičnej práce v krúžku; lebo polícia, prirodzene, takmer vždy poznala všetkých hlavných pracovníkov miestneho hnutia, ktorí si „získali povesť už ako študenti, a iba čakala na najvhodnejšiu chvíľu, aby urobila raziu, náročky dovoľovala krúžku poriadne sa rozrásť a rozvinúť, aby mala hmatateľný corpus delicti, a náročky ponechala vždy niekoľko známych osôb ,,na semeno (ako znie odborný výraz, ktorý, ako viem, používajú i naši ľudia, i žandári). Takúto vojnu nemožno neporovnať s pochodom húfu roľníkov vyzbrojených kyjakmi proti modernému vojsku. A treba len obdivovať životaschopnosť hnutia, ktoré sa rozširovalo, rástlo a víťazilo, hoci bojovníci neboli naň absolútne pripravení. Pravda, z historického hľadiska bola primitívnosť výzbroje zo začiatku nielen nevyhnutná, ale dokonca zákonitá ako jedna z podmienok získania čo najväčšieho počtu bojovníkov. No len čo sa začali vážne bojové akcie (a tie sa začali vlastne už štrajkami v lete 1896), prejavovali sa nedostatky našej bojovej organizácie čoraz citeľnejšie. Vláda, ktorá bola sprvu zmätená a narobila veľa chýb (keď napríklad vo výzve adresovanej verejnosti opisovala zločiny socialistov, alebo vypovedávala robotníkov z hlavných miest do priemyselných stredísk na vidieku), prispôsobila sa čoskoro novým podmienkam boja a vedela vhodne rozostaviť svoje oddiely provokatérov, špicľov a žandárov, vybavené najdokonalejšími prostriedkami. Pogromy sa opakovali tak často, postihovali také množstvo ľudí a decimovali miestne krúžky tak dôkladne, že robotnícke masy strácali doslova všetkých vodcov, hnutie sa vyvíjalo v neuveriteľných skokoch a v činnosti sa nemohla utvoriť absolútne nijaká kontinuita a plynulosť. Nesmierna roztrieštenosť miestnych pracovníkov, náhodné zloženie krúžkov, nepripravenosť a malý rozhľad v teoretických, politických a organizačných otázkach boli nevyhnutným dôsledkom týchto pomerov. Niekde to zašlo tak ďaleko, že robotníci pre našu nedostatočnú húževnatosť a konšpiratívnosť strácajú dôveru k inteligencii a stránia sa jej: intelektuáli -- hovoria -- svojou ľahkovážnosťou zaviňujú prezradenia!
Každý, kto aspoň ako-tak pozná hnutie, vie, že toto.príštipkárstvo začali napokon všetci mysliaci sociálni demokrati pociťovať ako chorobu. No aby si čitateľ, ktorý ho nepozná, nemyslel, že umelo „konštruujeme osobitné štádium alebo osobitnú chorobu hnutia, odvoláme sa na svedka, ktorého sme už raz spomenuli. Nech sa na nás nikto nehnevá za tento dlhý citát.

,,Ak je postupný prechod k širšej praktickej činnosti, píše B-v v 6. čísle časopisu Rabočeje Delo, „prechod priamo závislý od všeobecného prechodného obdobia, ktoré prežíva ruské robotnícke hnutie, charakteristickou črtou celkového mechanizmu ruskej robotníckej revolúcie. .., je tu ešte ďalšia, nemenej zaujímavá črta. Hovoríme o všeobecnom nedostatku akcieschopných revolučných síl* ktorý sa pociťuje nielen v Petrohrade, ale aj v celom Rusku. Odvtedy, ako všeobecne ožíva robotnícke hnutie, ako sa všeobecne rozvíjajú robotnícke masy, ako sú čoraz častejšie štrajky, ako sa masový boj robotníkov stáva čoraz otvorenejším, a vláda na to odpovedá ešte väčším prenasledovaním, zatýkaním, vypovedávaním a posielaním do vyhnanstva, odvtedy je tento nedostatok vysokokvalitných revolučných síl ešte výraznejší a iste nezostane bez vplyvu na hĺbku a všeobecný ráz hnutia. Mnoho štrajkov prebehne bez silného a bezprostredného pôsobenia revolučných organizácií..., pociťuje sa nedostatok agitačných letákov a ilegálnej literatúry..., robotnícke krúžky zostávajú bez agitátorov... Zároveň pozorovať stály nedostatok peňažných prostriedkov. Slovom rast robotníckeho hnutia predbieha rast a rozvoj revolučných organizácií. Aktívnych revolucionárov je veľmi málo na to, aby mohli sústrediť vo svojich rukách vplyv na všetky robotnícke masy, ktoré sa dostali do pohybu, a aby mohli vniesť do celého tohto pohybu aspoň trocha systematickosti a organizovanosti... Jednotlivé krúžky, jednotliví revolucionári nie sú spojení, nie sú zjednotení, netvoria jednotnú, silnú a disciplinovanú organizáciu s plánovité rozvinutými oddielmi*'... (* Podčiarkli sme všade my.) A keď autor vysvetlil, že okamžitý vznik nových krúžkov namiesto rozbitých „dokazuje len životaschopnosť hnutia..., no nedokazuje ešte, že by bolo dosť schopných revolucionárov, prichádza k záveru: „Praktická nepripravenosť petrohradských revolucionárov sa prejavuje aj na výsledkoch ich práce. Posledné procesy, najmä proti skupinám Samooslobodenie a Boj práce proti kapitálu71, jasne ukázali, že mladý agitátor, ktorý nie je podrobne oboznámený s podmienkami práce, a teda ani agitácie v danom závode, ktorý nepozná zásady konšpirácie a osvojil si (naozaj?) „len všeobecné názory sociálnej demokracie, môže pracovať nejakých 4, 5, 6 mesiacov. Potom ho zatknú, čo má často za následok rozbitie celej organizácie alebo aspoň jej časti. Natíska sa otázka, či môže byť činnosť skupiny úspešná a plodná, keď sa jej existencia ráta iba na mesiace? Je jasné, že nedostatky existujúcich organizácií nemožno celkom zvaľovať na prechodné obdobie..., je jasné, že významnú úlohu tu má kvantitatívne a najmä kvalitatívne zloženie fungujúcich organizácií, a prvoradou úlohou našich sociálnych demokratov... musí byť skutočné zjednotenie organizácii a prísny výber ich členov.

b) Príštipkárstvo a ekonomizmus

Teraz sa musíme zastaviť pri otázke, ktorá sa už iste natíska každému čitateľovi. Môžeme toto príštipkárstvo ako chorobu rastu, ktorou sa vyznačuje celé hnutie, dávať do súvisu s ekonomizmom ako z jedným z prúdov v ruskej sociálnej demokracii? Myslíme si, že áno. Praktická nepripravenosť a neskúsenosť v organizačnej práci je spoločná naozaj nám všetkým, a teda i tým, čo od samého začiatku neochvejne zastávali hľadisko revolučného marxizmu. A túto nepripravenosť samu osebe by, prirodzene, nik nemohol praktikom ani vyčítať. Lenže okrem nepripravenosti patrí do pojmu „príštipkárstvo ešte aj niečo iné: zúžený rozsah celej revolučnej práce všeobecne, nechápanie toho, že z tejto zúženej práce ani nemôže vzniknúť dobrá organizácia revolucionárov, a napokon -- a to je hlavné -- pokusy ospravedlniť túto zúženosť a povýšiť ju na osobitnú „teóriu, t. j. skláňame sa pred živelnosťou aj v tejto oblasti. Len čo sa takéto pokusy zjavili, bolo hneď nepochybné, že príštipkárstvo súvisí s ekonomizmom a že sa nebudeme môcť zbaviť našej zúženej organizačnej činností, ak sa nezbavíme ekonomizmu ako takého (t. j. zúženého chápania teórie marxizmu, ako aj poslania sociálnej demokracie a jej politických úloh). Tieto pokusy sa prejavili v dvoch smeroch. Jedni začali vravieť: Samy robotnícke masy ešte nevytýčili také široké a bojové politické úlohy, ktoré im „nanucujú revolucionári, tieto masy musia ešte len bojovať za najbližšie politické požiadavky, viesť „hospodársky boj proti zamestnávateľom a vláde* (* Rabočaja Mysľ a Rabočeje Delo, najmä Odpoveď Plechanovovi.) (tomuto boju, ktorý je „prístupný masovému hnutiu, však prirodzene zodpovedá aj organizácia „prístupná dokonca i najmenej pripravenej mládeži). Druhí, ktorí majú ďaleko od akejkoľvek „teórie postupnosti, začali hovoriť: môžeme a musíme „uskutočniť politickú revolúciu, ale na to vôbec netreba utvoriť pevnú organizáciu revolucionárov, ktorá by vychovávala proletariát vytrvalým a húževnatým bojom; na to stačí, aby sme všetci uchopili do rúk „prístupný a nám už známy kyjak. Povedané bez alegórií -- aby sme zorganizovali všeobecný štrajk**;** Brožúra Kto uskutoční politickú revolúciu? (Kto soveršit političeskuju revoľuciju? Slov. red.) -- v zborníku Proletársky boj (Proletarskaja borba. Slov. red.}, ktorý vyšiel v Rusku. Znova ju vydal aj kyjevský výbor. alebo aby sme povzbudili „malátne robotnícke hnutie „excitačným terorom***(*** Obroda revolucionizmu a Svoboda.). Obidva tieto smery, tak oportunisti, ako aj „revolucionisti, kapitulujú pred panujúcim príštipkárstvom, neveria, že sa ho možno zbaviť, nechápu našu prvoradú a najnaliehavejšiu praktickú úlohu: utvoriť organizáciu revolucionárov, ktorá by bola schopná zabezpečiť energiu, stálosť a kontinuitu politického boja.
Pred chvíľou sme citovali slová B --va, že „rast robotníckeho hnutia predbieha rast a rozvoj revolučných organizácií. Toto „cenné vyjadrenie blízkeho pozorovateľa (mienka redakcie časopisu Rabočeje Delo o článku B--va) má pre nás dvojnásobnú cenu. Dokazuje, že sme mali pravdu, keď sme konštatovali, že hlavnou príčinou súčasnej krízy v ruskej sociálnej demokracii je zaostávanie vodcov („ideológov, revolucionárov, sociálnych demokratov) za živelným rozmachom más. Dokazuje, že všetky úvahy autorov ekonomistického listu (v 12. Čísle Iskry), B. Kričevského a Martynova, o nebezpečenstve podceňovania významu živelného prvku a všedného každodenného boja, o taktike ako procese a pod. sú iba vychvaľovaním a obhajobou príštipkárstva. Títo ľudia, ktorí nemôžu bez opovržlivej grimasy vysloviť slovo „teoretik, ktorí označujú za ,,zmysel pre život svoje korenie sa pred obyčajnou nepripravenosťou a nevyspelosťou, v skutočnosti dokazujú, že nechápu naše najnaliehavejšie praktické úlohy. Ľuďom, ktorí zaostali, kričia: Držte krok Nepredbiehajte Ľudom, ktorí nie sú dosť energickí a iniciatívni v organizačnej práci, ktorí nevedia „plánovať rozsiahlu a odvážnu prácu, kričia o „taktike ako procese Naším hlavným nedostatkom je, že degradujeme naše politické a organizačné úlohy na najbližšie, „hmatateľné, „konkrétne záujmy každodenného hospodárskeho boja, ale pritom jednostaj počúvame tú istú pesničku: Vlastnému hospodárskemu boju treba dať politický ráz Ešte raz; to je doslova taký istý „zmysel pre život, aký prejavil hrdina ľudového eposu, keď pri pohľade na pohrebný sprievod zvolal: „Kiež by ste mali vždy také šťastie
Spomeňte si, s akou bezpríkladnou, naozaj „narcisovskou povýšenosťou poúčali títo mudrlanti Plechanova: „Robotníckym krúžkom vôbec (sic) nie sú prístupné politické úlohy v skutočnom, praktickom zmysle tohto slova, t. j. v zmysle účelného a úspešného praktického boja za politické požiadavky (Odpoveď redakcie časopisu Rabočeje Delo, s. 24). Nie sú krúžky ako krúžky, páni Krúžku „príštipkárov nie sú, prirodzene, prístupné politické úlohy, kým si títo príštipkári neuvedomia svoje príštipkárstvo a kým sa ho nezbavia. A ak sú títo príštipkári do svojho príštipkárstva ešte aj zaľúbení, ak slovo „praktický dávajú sádzať bezpodmienečne kurzívou a nazdávajú sa, že praktickosť si vyžaduje degradovať svoje úlohy na úroveň chápania naj zaostalejších vrstiev más, potom, prirodzene, týmto príštipkárom niet pomoci a politické úlohy im naozaj vôbec nie sú prístupné. Ale krúžku koryfejov, ako Aleksejev a Myškin, Chalturín a Žeľabov, sú prístupné politické úlohy v najskutočnejšom, najpraktickejšom zmysle tohto slova, prístupné práve preto a potiaľ, pokiaľ sa ich zapálená propaganda stretáva s ohlasom živelne sa prebúdzajúcich más, pokiaľ ich prekypujúcu energiu podchytáva a podporuje energia revolučnej triedy. Plechanov mal tisíc ráz pravdu, keď nielenže poukázal na túto revolučnú triedu, nielenže dokázal nevyhnutnosť a neodvratnosť jej živelného prebudenia, ale aj vytýčil „robotníckym krúžkom náročnú a veľkú politickú úlohu. No vy sa odvolávate na masové hnutie, ktoré odvtedy vzniklo, preto, aby ste túto úlohu degradovali, aby ste obmedzili energiu a rozsah činnosti ,,robotníckych krúžkov. Je to azda niečo iné ako zaľúbenosť príštipkára do svojho príštipkárstva? Chvascete sa svojou praktickosťou, no nevidíte fakt známy každému ruskému praktikovi, aké zázraky môže totiž robiť v revolučnej práci energia nielen krúžku, ale aj jednotlivca. Alebo si myslíte, že v našom hnutí nemôžu byť takí koryfeji, akí boli v sedemdesiatych rokoch? Prečo nie? Pretože sme málo pripravení? My sa však pripravujeme, budeme sa pripravovať a pripravíme sa Pravda, na stojatej vode „hospodárskeho boja proti zamestnávateľom a vláde sa u nás na nešťastie utvorila žaburina, objavili sa ľudia, ktorí padajú na kolená a modlia sa k živelnosti, upierajúc zbožné pohľady (podľa Plechanovovho vyjadrenia) na „zadnú časť ruského proletariátu. No my sa zbavíme tejto žaburiny. Ruský revolucionár, vedený naozaj revolučnou teóriou, opierajúci sa o naozaj revolučnú a živelne sa prebúdzajúcu triedu, môže sa práve teraz konečne -- konečne -- vzpriamiť v celej svojej výške a rozvinúť všetky svoje bohatierske sily. Na to je len potrebné, aby všetky pokusy o degradovanie našich politických úloh a rozsahu našej organizačnej práce narážali na výsmech a opovrhnutie medzi masami praktikov a ešte väčšími masami ľudí, ktorí už v školských laviciach rojčia o praktickej práci. A my to dosiahneme, na to sa, páni, môžete spoľahnúť
V článku Čím začať? som napísal proti časopisu Rabočeje Delo: ,,Za 24 hodín možno zmeniť taktiku agitácie v nejakej špeciálnej otázke, taktiku pri realizácii nejakej čiastkovej úlohy straníckej organizácie, ale zmeniť, a to nie za 24 hodín, ale hoci za 24 mesiacov svoje názory na to, či je vôbec, vždy a bezpodmienečne potrebná bojová organizácia a politická agitácia medzí masami, môžu len ľudia bez akýchkoľvek zásad.* (*Pozri Zobrané spisy, zv. 5, Bratislava 1979, s. 26. Red,) Rabočeje Delo odpovedá: „Toto jediné obvinenie v Iskre, ktoré si robí nároky na vecnosť, nieje založené na ničom. Čitatelia časopisu Rabočeje Delo dobre vedia, že od samého začiatku sme nielen vyzývali na politickú agitáciu, nečakajúc ani na vydávanie Iskry (pričom ste dodávali, že nielen robotnícke krúžky, „ale ani masové robotnícke hnutie si nemôže klásť ako prvú politickú úlohu zvrhnutie absolutizmu, ale iba boj za najbližšie politické požiadavky, a že „najbližšie politické požiadavky budú prístupné masám po jednom alebo v krajnom prípade po niekoľkých štrajkoch)..., ,,ale aj vo svojich publikáciách sme súdruhom pôsobiacim v Rusku prinášali zo zahraničia jediný sociálnodemokratický politickoagitačný materiál (pričom ste v tomto jedinom materiáli nielen čo najširšie uplatňovali politickú agitáciu iba na základe hospodárskeho boja, ale nakoniec ste prišli aj k tvrdeniu, že táto zúžená agitácia „sa dá najširšie použiť. A nevidíte, páni, ako vaša argumentácia práve vzhľadom na takýto jediný materiál dokazuje nevyhnutnosť vydávania Iskry a nevyhnutnosť boja Iskry proti časopisu Rabočeje Delo?)... „Na druhej strane naša vydavateľská Činnosť v skutočnosti pripravovala taktickú jednotu strany (jednotu presvedčenia, že taktika je proces rastu straníckych úloh, rastúcich spolu so stranou? Cenná jednota)... ,,a tým aj možnosť »bojovej organizácie«, pre ktorej utvorenie zväz robil všetko, Čo môže zahraničná organizácia vôbec robiť (Rabočeje Delo, č, 10, s. 15). Márne sa pokúšate vykľučkovať Ani mi na um nezišlo popierať, že ste robili všetko, čo ste mohli. Tvrdil som a tvrdím, že hranice vašich „možností zužuje krátkozrakosť vášho chápania. Je smiešne čo len hovoriť o „bojovej organizácii na boj za „najbližšie politické požiadavky alebo na „hospodársky boj proti zamestnávateľom a vláde.
Ale ak chce čitateľ vidieť perly ekonomistickej zaľúbenosti do príštipkárstva, musí sa, prirodzene, obrátiť od eklektického a nestáleho časopisu Rabočeje Delo k dôsledným a energickým novinám Rabočaja Mysľ. „Teraz pár slov o takzvanej vyslovene revolučnej inteligencii, napísal R. M. v Osobitnej prílohe, s. 13, „ktorá, pravdaže, neraz skutočne ukázala, že je úplne pripravená »vstúpiť do rozhodného zápasu proti cárizmu«. Celé nešťastie je len v tom, že naša revolučná inteligencia, nemilosrdne prenasledovaná politickou políciou, pokladala boj proti tejto politickej polícii za politický boj proti samoderžaviu. Preto jej nieje dodnes jasné, »odkiaľ vziať sily na boj proti samoderžaviu«.
Však je to jedinečné, ako vyznavač (vyznavač v zlom zmysle slova) živelného hnutia bohorovné pohŕda bojom proti polícii? Našu konšpiratívnu neobratnosť chce ospravedlniť tým, že za živelného masového hnutia nie je pre nás boj proti politickej polícii vlastne ani dôležitý Pod tento nehorázny záver by sa podpísalo len veľmi málo ľudí: natoľko pálčivými sa stali pre všetkých nedostatky našich revolučných organizácií. Ale ak sa podeň nepodpíše napríklad Martynov, tak len preto, že nevie alebo nemá odvahu domyslieť svoje tvrdenia do konca. Azda taká „úloha, keď masy vychádzajú s konkrétnymi požiadavkami, sľubujúcimi hmatateľné výsledky, naozaj vyžaduje osobitnú starostlivosť o utvorenie pevnej, centralizovanej, bojovej organizácie revolucionárov? Azda túto „úlohu neplnia aj také masy, ktoré vôbec „nebojujú proti politickej polícii? A nielen to: dala by sa táto úloha splniť, keby sa okrem niekoľkých vodcov nepodujímali na ňu aj (v obrovskej väčšine) takí robotníci, ktorí vôbec nie sú schopní „bojovať proti politickej polícii? Takí robotníci, priemerní ľudia z más,, vedia prejaviť nesmiernu energiu a obetavosť v štrajku a v pouličnom boji proti polícii a vojsku, môžu (a iba oni môžu) rozhodnúť o výsledku celého nášho hnutia, ale práve boj proti politickej polícii si vyžaduje osobitné vlastnosti, vyžaduje si revolucionárov z povolania. A my sa musíme starať nielen o to, aby z más „vychádzali konkrétne požiadavky, lež aj o to, aby z robotníckych más „vychádzalo čoraz viac takých revolucionárov z povolania. Dostali sme sa teda k otázke vzájomného vzťahu medzi organizáciou revolucionárov z povolania a čisto robotníckym hnutím. Táto otázka, s ktorou sa literatúra zaoberala tak málo, veľmi zaujímala nás, „politikov, v rozhovoroch a polemikách so súdruhmi, ktorí sa viac alebo menej prikláňajú k ekonomizmu. Musíme si ju všimnúť bližšie. No najprv uzavrieme ilustráciu nášho tvrdenia, že príštipkárstvo a ekonomizmus spolu súvisia, ešte jedným citátom.
„Skupina Oslobodenie práce, napísal nám N. N. vo svojej Odpovedi, „žiada priamy boj proti vláde, hoci neuvážila, kde je materiálna sila na tento boj, a neukázala, aké cesty k nemu vedú. A keď autor podčiarkol posledné slová, pripája k slovu „cesty takúto poznámku: „Túto okolnosť nie je možné vysvetliť konšpiratívnymi cieľmi, lebo v programe sa nehovorí o sprisahaní, ale o masovom hnutí. A masy nemôžu ísť tajnými cestami. Je azda možný tajný štrajk? Je azda možná tajná demonštrácia a petícia? (Vademecum, s. 59.) Autor sa celkom priblížil aj k tejto „materiálnej sile (organizátori štrajkov a demonštrácií), aj k „cestám boja, no predsa len sa dostal do bezradných rozpakov, lebo „sa skláňa pred masovým hnutím, t. j. pozerá naň ako na niečo, čo nás zbavuje našej, revolučnej aktivity, a nie ako na niečo, čo má našej revolučnej aktivite dodávať vzpruhu a pobádať ju. Tajný štrajk nie je možný ani pre jeho účastníkov, ani pre osoby, ktoré sú s ním v bezprostrednom spojení. Ale pre väčšinu ruských robotníkov môže tento štrajk zostať (a zväčša i zostane) „tajným, lebo vláda sa postará, aby zamedzila každé spojenie so štrajkujúcimi, postará sa, aby znemožnila každé rozširovanie informácií o štrajku. A tu je už potrebný osobitný „boj proti politickej polícii, boj, ktorý nikdy nebudú môcť aktívne viesť práve také široké masy, aké sa zúčastňujú na štrajkoch. Tento boj musia organizovať ,,podľa všetkých zásad umenia ľudia, ktorí sa revolučnej činnosti venujú profesionálne. Živelné zapájanie más do hnutia neznamená, že organizovanie tohto boja je menej potrebné. Naopak, organizovanie je o to potrebnejšie, lebo my socialisti by sme nesplnili svoje prianie povinnosti voči masám, keby sme nevedeli zabrániť polícii, aby zatajila každý štrajk a každú demonštráciu (a keby sme ich niekedy aj sami tajne nepripravovali). Sme však schopní robiť to práve preto, že živelne sa prebúdzajúce masy budú aj samy vydávať čoraz väčší počet „revolucionárov z povolania (ak si nezmyslíme všetkými možnými spôsobmi prehovárať robotníkov, aby prešľapovali na jednom mieste).

c) Organizácia robotníkov a organizácia revolucionárov

Ak sa sociálnemu demokratovi pojem politického boja kryje s pojmom „hospodárskeho boja proti zamestnávateľom a vláde, dá sa prirodzene očakávať, že pojem „organizácia revolucionárov sa mu bude viac alebo menej kryť s pojmom „organizácia robotníkov. A to sa naozaj stáva, lebo keď hovoríme o organizácii, hovoríme doslova rozličnými jazykmi. Ako teraz si pamätám napríklad rozhovor s istým dosť dôsledným ekonomistom, ktorého som predtým nepoznal72. Reč prišla na brožúru Kto uskutoční politickú revolúciu? a rýchlo sme sa zhodli na tom, že jej hlavným nedostatkom je ignorovanie otázky organizácie. Už sme sa nazdávali, že sme zajedno -- lenže... rozhovor pokračuje, a vysvitá, že každý hovorí o inom. Môj spoločník obviňuje autora, že ignoruje štrajkové pokladnice, svojpomocné spolky a pod., kým ja som mal na mysli organizáciu revolucionárov, ktorá je potrebná na „uskutočnenie politickej revolúcie. A len čo sa táto nezhoda prejavila, už sa nepamätám, že by som sa bol s týmto ekonomistom vôbec v akejkoľvek zásadnej otázke zhodol
Z čoho vlastne vyplývali naše nezhody? Nuž práve z toho, že ekonomisti jednostaj skĺzavajú zo sociálneho demokratizmu do tradeunionizmu tak v organizačných, ako aj v politických úlohách. Politický boj sociálnej demokracie je oveľa širší a zložitejší ako hospodársky boj robotníkov proti zamestnávateľom a vláde. Takisto (a v dôsledku toho) organizácia revolučnej sociálnodemokratickej strany musí byť nevyhnutne iného druhu ako organizácia robotníkov na tento boj. Organizácia robotníkov musí byť, po prvé, odborová; po druhé, musí byť čo najširšia; po tretie, musí byť čo najmenej konšpiratívna (tu i ďalej mám na mysli, pravdaže, len absolutistické Rusko). Naproti tomu organizácia revolucionárov musí združovať predovšetkým a hlavne ľudí, ktorých povolaním je revolučná činnosť (preto aj hovorím o organizácii revolucionárov pričom mám na mysli sociálnodemokratických revolucionárov). Tento spoločný znak členov takej organizácie musí úplne zotrieť každý rozdiel medzi robotníkmi a inteligentmi, nehovoriac už o rozdieloch medzi jednotlivými povolaniami jedných i druhých. Táto organizácia nesmie byť veľmi početná a musí byť čo najkonšpiratívnejšia. Pozrieme sa na tieto tri rozdiely.
V krajinách s politickou slobodou je rozdiel medzi odborovou a politickou organizáciou úplne jasný, ako je jasný aj rozdiel medzi trade-unionmi a sociálnou demokraciou. Vzťahy sociálnej demokracie k trade-unionom sa, prirodzene, v rozličných krajinách nevyhnutne menia podľa historických, právnych a iných podmienok, môžu byť užšie alebo voľnejšie, zložitejšie a pod. (z nášho hľadiska musia byť čo najužšie a čo najmenej zložité), ale že by odborová organizácia bola totožná s organizáciou sociálnodemokratickej strany, o tom v slobodných krajinách nemôže byť ani reči. No v Rusku absolutistický útlak stiera na prvý pohľad každý rozdiel medzi sociálnodemokratickou organizáciou a robotníckym zväzom, lebo všetky robotnícke zväzy a všetky krúžky sú zakázané, lebo hlavný prejav a nástroj hospodárskeho boja robotníkov -- štrajk -- sa všeobecne pokladá za kriminálny (a niekedy dokonca i politický) prečin. Takto naše pomery na jednej strane rázne „privádzajú robotníkov vedúcich hospodársky boj k politickým otázkam a na druhej strane „privádzajú sociálnych demokratov k miešaniu tradeunionizmu a sociálneho demokratizmu (a našim Kričevským, Martynovom a spol., ktorí horlivo vykladajú o „privádzaní prvého druhu, uniká „privádzanie druhého druhu). Veď si len predstavte ľudí, ktorých na 99 percent zamestnáva „hospodársky boj proti zamestnávateľom a vláde Jedni z nich za celé obdobie svojej činnosti (4-6 mesiacov) ani raz nenarazia na otázku, či je nevyhnutná zložitejšia organizácia revolucionárov; druhí možno „narazia na pomerne rozšírenú bernsteinovskú literatúru, z ktorej získajú presvedčenie, že je veľmi dôležité „postupné rozvíjanie všedného každodenného boja. Tretí napokon možno zahoria lákavou myšlienkou ukázať svetu nový vzor „úzkeho a organického spojenia s proletárskym bojom, spojenia odborového a sociálnodemokratického hnutia. Čím neskôr vstupuje krajina na arénu kapitalizmu, a teda i robotníckeho hnutia -- môžu usudzovať títo ľudia -, tým viac sa môžu socialisti zúčastňovať na odborovom hnutí a podporovať ho, tým menej môže a musí byť nesociálno-demokratických odborových zväzov. Dosiaľ je takéto uvažovanie celkom správne, no nešťastie je v tom, že idú ešte ďalej a rojčia o úplnom splynutí sociálneho demokratizmu s tradeunionizmom. Na príklade Stanov petrohradského Zväzu boja* (* Ustav sojuznoj rabočej organizácii. Slov. red.) hneď uvidíme, ako škodlivo sa toto rojčenie prejavuje v našich organizačných plánoch. Robotnícke organizácie na hospodársky boj musia byť odborovými organizáciami. Každý sociálnodemokratický robotník musí podľa možnosti týmto organizáciám pomáhať a aktívne v nich pracovať. To je pravda. Ale vonkoncom nie je v našom záujme žiadať, aby členmi „cechových zväzov mohli byť iba sociálni demokrati: to by len zúžilo rozsah nášho vplyvu na masy. Nech je v cechovom zväze každý robotník, ktorý chápe, že do boja proti zamestnávateľom a vláde sa treba združovať. Vlastný cieľ cechových zväzov by sa nedal dosiahnuť, keby nezdružovali všetkých, ktorým je prístupný aspoň tento elementárny stupeň chápania, keby tieto cechové zväzy neboli veľmi širokými organizáciami. A čím budú tieto organizácie širšie, tým väčší bude aj náš vplyv na ne, vplyv nielen „živelného rozvoja hospodárskeho boja, ale aj priameho, uvedomelého pôsobenia socialistických členov zväzu na súdruhov. Ale ak má organizácia veľký počet členov, nie je možná prísna konšpirácia (ktorá si vyžaduje oveľa väčšiu prípravu, ako je potrebné na účasť na hospodárskom bojí). Ako zmieriť toto protirečenie medzi nevyhnutnosťou početného členstva a prísnou konšpiráciou ? Ako dosiahnuť, aby cechové organizácie boli čo najmenej konšpiratívne? K tomu môžu vo všeobecnosti viesť len dve cesty: alebo legalizovať cechové zväzy (v niektorých krajinách boli legalizované skôr ako socialistické a politické organizácie), alebo zachovať tajnú organizáciu, no natoľko „voľnú, slabo sformovanú, lóse, ako vravia Nemci, aby sa konšpirácia pre väčšinu členstva rovnala takmer nule. Legalizácia nesocialistických a nepolitických robotníckych zväzov v Rusku sa už začala a vôbec nemožno pochybovať, že každý krok nášho rýchlo rastúceho sociálnodemokratického robotníckeho hnutia bude znásobovať a povzbudzovať pokusy o túto legalizáciu - pokusy, ktorých iniciátormi sú najmä stúpenci existujúceho zriadenia, no čiastočne aj sami robotníci a liberálna inteligencia. Zástavu legalizácie už vztýčili Vasilievovia a Zubatovovia, pomoc jej už sľúbili a poskytli páni Ozerovovia a Vormsovia, medzi robotníkmi sú už stúpenci nového smeru. A my musíme odteraz s týmto smerom rátať. Ako s ním rátať, o tom sotva môžu byť medzi sociálnymi demokratmi dva názory. Našou povinnosťou je vytrvalo odhaľovať každú účasť Zubatovov a Vasilievov, žandárov a popov na tomto smere a vysvetľovať robotníkom ich skutočné zámery. Našou povinnosťou je odhaľovať aj všetky zmierlivé, ,,harmonické tóny, ktoré zaznejú v prejavoch liberálnych činiteľov na verejných zhromaždeniach robotníkov, bez ohľadu na to, či sú tieto tóny motivované úprimným presvedčením, že je potrebná pokojná triedna spolupráca, alebo preto, aby si urobili pred vrchnosťou dobré oko, alebo napokon len preto, že sú neobratné. Napokon je našou povinnosťou vystríhať robotníkov pred osídlami, ktoré im často nastavuje polícia tým, že na verejných zhromaždeniach a v povolených spolkoch sliedi po „ľuďoch s iskrou, a tým, že sa cez legálne organizácie usiluje nasadiť provokatérov aj do ilegálnych organizácií.
No robiť všetko toto vonkoncom neznačí zabúdať na to, že nakoniec legalizácia robotníckeho hnutia prinesie úžitok práve nám, a vôbec nie Zubatovom. Naopak, práve svojou odhaľujúcou kampaňou oddeľujeme kúkoľ od pšenice. Kúkoľ sme už označili. Pšenica,, to je získanie pozornosti ešte širších a najzaostalejších vrstiev robotníkov pre sociálne a politické otázky, to je uvoľnenie nás revolucionárov z funkcií, ktoré sú v podstate legálne (rozširovanie legálnych kníh, svojpomoc a pod.) a ktorých rozvíjanie nám bude poskytovať vždy viac a viac materiálu na agitáciu. V tomto zmysle môžeme a musíme povedať Zubatovom a Ozerovom: len sa usilujte, páni, usilujte sa Ak nastavujete robotníkom osídla (či už priamymi provokáciami alebo ,,čestným demoralizovaním robotníkov „struveovstvom), my sa už postaráme, aby ste boli odhalení. Ak robíte naozaj krok vpred -- hoci vo forme „najnesmelšej okľuky, ale krok vpred --, povieme: Nech sa páči Skutočným krokom vpred môže byť len skutočné, hoci minimálne rozšírenie priestoru pre robotníkov. A každé také rozšírenie nám prospeje a urýchli vznik legálnych spolkov, v ktorých nebudú provokatéri chytať socialistov, ale socialisti si budú získavať nových stúpencov. Slovom našou úlohou je teraz bojovať proti kúkoľu. Našou úlohou nie je pestovať pšenicu v kvetináčoch. Keď vytrhávame kúkoľ, očisťujeme pôdu, aby z nej mohli vzklíčiť zrná pšenice. A kým sa Afanasijovia Ivanyčovia s Puľcherijami Ivanovnami* * (Postavy z Gogoľovej poviedky Starosvetski statkári. Slov. red.) venujú pestovaniu izbových kvetín, my musíme pripravovať žencov, ktorí by vedeli dnes vytrhávať kúkoľ a zajtra žať pšenicu.* (* Boj Iskry proti kúkoľu vyvolal tento zlostný výpad časopisu Rabočeje Delo: „Pre Iskru nie sú príznakom doby ani tak tieto veľké udalosti (jarné), ako úbohé pokusy Zubatovových agentov »legalizovať« robotnícke hnutie. Iskra nevidí, že práve tieto fakty hovoria proti nej; veď svedčia o tom, že robotnícke hnutie nadobudlo v očiach vlády veľmi hrozivé rozmery (Dva zjazdy, s. 27). Všetkému je na vine „dogmatizmus týchto ortodoxov, ktorí „sú hluchí ku kategorickým príkazom života. Zanovito nechcú vidieť vysokú pšenicu a bojujú proti nízkemu kúkoľu Vari to nie je „prekrútené vnímanie perspektívy ruského robotníckeho hnutia? (Tamtiež, s. 27.))
Pomocou legalizácie nemôžeme teda riešiť otázku utvorenia čo najmenej konšpiratívnej a čo najširšej odborovej organizácie (no boli by sme veľmi radi, keby nám Zubatovovia a Ozerovovia takéto riešenie aspoň čiastočne umožnili -- a o to musíme s nimi čo najenergickejšie bojovať). Zostáva cesta tajných odborových organizácií a my musíme poskytnúť všetku pomoc robotníkom, ktorí na túto cestu (ako veľmi dobre vieme) už vstupujú. Odborové organizácie nielenže môžu byť nesmierne užitočné pri rozvíjaní a prehlbovaní hospodárskeho boja, ale sa môžu stať aj veľmi významným pomocníkom politickej agitácie a revolučnej organizácie. Aby sme to dosiahli, aby sme usmernili začínajúce sa odborové hnutie do riečiska želateľného pre sociálnu demokraciu, musíme si predovšetkým jasne uvedomiť, aký nezmyselný je organizačný plán, s ktorým sa už takmer päť rokov zaoberajú petrohradskí ekonomisti. Tento plán nájdeme v Stanovách robotníckej pokladnice z júla 1897 (Lístok. Rabotnika, č. 9/10, s. 46 -- z 1. čísla novín Rabočaja Mysľ) aj v Stanovách zväzovej robotníckej organizácie z októbra 1900 (osobitný leták vydaný v Petrohrade a spomenutý v 1. čísle Iskry). Základným nedostatkom jedných aj druhých stanov je, že až do podrobností určujú formu širokej robotníckej organizácie a zamieňajú s ňou organizáciu revolucionárov. Všimneme si druhé stanovy, ktoré sú väčšmi rozpracované. Ich kostru tvorí päťdesiatdva článkov: 23 článkov vysvetľuje štruktúru, spôsob práce a rozsah pôsobnosti „robotníckych krúžkov, ktoré vznikajú v každej továrni („najviac desať ľudí) a volia „ústredné (továrenské) skupiny. „Ústredná skupina, hovorí sa v 2. Článku, „sleduje všetko, čo sa deje v jej továrni alebo závode a vedie kroniku týchto udalostí. „Ústredná skupina podáva raz do mesiaca všetkým platiacim členom správu o stave pokladnice (§ 17) a pod. Desať článkov je venovaných „obvodnej organizácii a devätnásť veľmi zložitej sieti spájajúcej výbor robotníckej organizácie a výbor petrohradského Zväzu boja (delegáti z každého obvodu a z „výkonných skupín -- zo „skupín propagandistov, na styk s vidiekom, na styk s cudzinou, na vedenie skladov, na činnosť vydavateľskú, pokladničnú). Sociálna demokracia = „výkonné skupiny na vedenie hospodárskeho boja robotníkov Bolo by ťažké ukázať výstižnejšie, ako myslenie ekonomistu skĺzava zo sociálneho demokratizmu do tradeunionizmu, aká mu je cudzia každá predstava o tom, že sociálny demokrat musí predovšetkým myslieť na organizáciu revolucionárov schopných viesť celý oslobodzovací boj proletariátu. Hovoriť o „politickom oslobodení robotníckej triedy, o boji proti „cárskej zvoli -- a písať také stanovy organizácie značí nemať absolútne nijakú predstavu o skutočných politických úlohách sociálnej demokracie. Ani v jednom z polsta článkov nevidíme čo i len záblesk pochopenia, že je potrebná čo najširšia politická agitácia medzi masami, osvetľujúca všetky stránky ruského absolutizmu a celý profil rozličných spoločenských tried v Rusku. S takýmito stanovami sa nedajú dosiahnuť nielenže politické, ale ani tradeunionistické ciele, lebo tieto ciele si vyžadujú organizáciu podlá profesii, o ktorej nenájdeme v nich ani zmienku.
Ale azda najcharakteristickejšia je zarážajúca ťarbavosť celého tohto „systému, ktorý sa pokúša spojiť každú jednotlivú továreň s „výborom súvislou šnúrou jednotných a až smiešne malicherných pravidiel na základe trojstupňového volebného systému. Myšlienka, sputnaná úzkym obzorom ekonomizmu,- zabieha tu do detailov, ktoré zaváňajú prieťahmi a byrokraciou. V praxi sa, pravda, tri štvrtiny všetkých týchto článkov nikdy nepoužívajú, ale zato takáto „konšpiratívna organizácia s ústrednou skupinou v každej továrni uľahčuje žandárom neuveriteľne rozsiahle zatýkanie. Poľskí súdruhovia už majú za sebou také obdobie hnutia, keď sa všetci nadchýnali pre zakladanie robotníckych pokladníc vo veľkom, no veľmi rýchlo sa tejto myšlienky vzdali, lebo sa presvedčili, že takto len pripravujú žandárom bohatú žatvu. Ak chceme mať veľké robotnícke organizácie a nechceme, aby dochádzalo k veľkým zatýkaniam, ak nechceme robiť žandárom radosť, musíme sa usilovať, aby tieto organizácie nemali príliš pevnú organizačnú štruktúru. Budú môcť potom fungovať? -- Pozrieme sa preto, čo by mali robiť: „... sledovať všetko, čo sa deje v továrni, a viesť kroniku týchto udalostí (čl. 2 stanov). Naozaj je na to bezpodmienečne potrebná pevná organizačná forma? Nedalo by sa to ešte lepšie dosiahnuť prispievaním do ilegálnych novín a neutvárať na to nijaké osobitné skupiny? „Viesť boj robotníkov za zlepšenie ich postavenia v závode (čl. 3 stanov). Aj tu je pevná organizačná forma zbytočná. Aké požiadavky chcú robotníci predložiť, to sa každý čo len trocha vnímavý agitátor presne dozvie z obyčajného rozhovoru, a len čo sa to dozvie, už bude vedieť obrátiť sa na malú -- a nie veľkú -- organizáciu revolucionárov, aby dodala príslušný leták. „Organizovať pokladnicu... s príspevkom 2 kopejky z rubľa (čl. 9) -- a potom každý mesiac podávať všetkým správu o stave pokladnice (čl. 17), vylučovať neplatiacich členov (čl. 10) a pod. To všetko je pre políciu hotový raj, lebo nič nie je ľahšie ako preniknúť do celej tejto konšpirácie „ústrednej továrenskej pokladnice, zhabať peniaze a všetkých najlepších ľudí zatknúť. Nebolo by jednoduchšie vydávať kopejkové alebo dvojkopejkové známky s pečiatkou určitej (veľmi úzkej a veľmi konšpiratívnej) organizácie alebo bez akýchkoľvek známok robiť zbierky a správy o nich uverejňovať pod určitým dohovoreným heslom v ilegálnych novinách? Dosiahne sa ten istý cieľ, ale Žandári budú môcť prísť na stopu oveľa ťažšie.
Mohol by som v rozbore stanov pokračovať na príkladoch, no myslím si, že stačí, čo som už povedal. Malé, úzko zomknuté jadro najspoľahlivejších, najskúsenejších a najzocelenejších robotníkov, ktoré má dôverníkov v najdôležitejších obvodoch a má podľa všetkých zásad najprísnejšej konšpirácie spojenie s organizáciou revolucionárov, bude môcť za najširšej spoluúčasti más a bez akejkoľvek pevnej organizačnej formy dokonale plniť všetky funkcie, ktoré prináležia odborovej organizácii, a navyše plniť ich práve tak, ako je to potrebné pre sociálnu demokraciu. Len takto možno napriek všetkým žandárom upevniť a rozvinúť sociálnodemokratické odborové hnutie.
Niekto by mohol namietnuť: organizácia, ktorá je natoľko „lóse*,(*- voľná. Red.) že nemá nijakú pevnú organizačnú formu a nemá dokonca ani nijakých prihlásených a zaregistrovaných členov, nemôže sa organizáciou ani nazývať. - Možno. Nejde mi o názov. Ale táto „organizácia bez členov urobí všetko, čo treba, a od samého začiatku zabezpečí pevné spojenie našich budúcich trade-unionov so socializmom. A kto chce mať za absolutizmu širokú organizáciu robotníkov s voľbami, správami o činnosti, všeobecným hlasovaním a pod., ten je jednoducho nenapraviteľný utopista.
Poučenie z toho je jasné: ak začneme pevne budovať silnú organizáciu revolucionárov, budeme môcť zabezpečiť stabilitu celého hnutia a uskutočniť sociálnodemokratické, ako aj tradeunionistické ciele. Ale ak začneme širokou robotníckou organizáciou, zdanlivo „najprístupnejšou masám (v skutočnosti však najprístupnejšou žandárom a umožňujúcou polícii najľahší prístup k revolucionárom), nedosiahneme ani tie, ani oné ciele, nezbavíme sa príštipkárstva, a svojou rozdrobenosťou, svojimi večnými porážkami urobíme masám najprístupnejšie len trade-uniony zubatovovského alebo ozerovovského typu.
Aké majú byť vlastne funkcie tejto organizácie revolucionárov? -- O tom si hneď podrobne pohovoríme. No najprv ešte rozoberieme jednu veľmi typickú úvahu nášho teroristu, ktorý je zasa len (aký to smutný osud) v najbližšom susedstve s ekonomistom. V časopise Svoboda (č.1), určenom robotníkom, je článok Organizácia*,(*Organizacija. Slov. red.) ktorého autor chce obhájiť svojich známych, ivanovovoznesenských robotníkov-ekonomistov.
„Je zle, píše, „keď je dav nemý, neuvedomelý, keď hnutie nevychádza zdola. Len sa pozrite: Študenti z univerzitného mesta odchádzajú na sviatky alebo na letné prázdniny domov -- a robotnícke hnutie ustrnie. Môže byť azda robotnícke hnutie, ktoré je pobádané zvonka, naozajstnou silou? Kdeže.. . Nenaučilo sa ešte chodiť na vlastných nohách a stále ho vodia na remencoch. A tak je to vo všetkom: študenti sa rozídu -- nič sa nehýbe; pochytajú najschopnejších, zoberú smotanu -- mlieko skysne; zatknú »výbor« -- kým sa utvorí nový, opäť ticho; a ešte sa nevie, aký sa utvorí -- možno celkom iný ako prvý; tamten hovoril jedno a tento povie opak. Súvislosť medzi včerajškom a zajtrajškom sa stráca, skúsenosť minulosti neslúži ako ponaučenie do budúcnosti. A to všetko preto, že korene sa nezapustili do hĺbky, do davu, že nepracuje sto hlupákov, ale desať múdrych. Desiatich možno vždy pochytať do sietí no keď raz organizácia obsiahne dav a všetko vychádza z davu, potom nijaké úsilie nezničí vec (s. 63).
Fakty sú opísané správne. Ukážka nášho príštipkárstva nie je zlá. Ale závery sú hodné novín Rabočaja Mysľ aj svojou nerozumnosťou, aj politickou netaktnosťou. Je to vrchol nerozumnosti, lebo autor si pletie filozofickú i sociálno-historickú otázku „koreňov zapustených do ,,hĺbky hnutia s technicko-organizačnou otázkou, ako najlepšie bojovať proti žandárom. Je to vrchol politickej netaktnosti, lebo autor, namiesto aby sa odvrátil od zlých vodcov a apeloval na dobrých, odvracia sa od vodcov vôbec a apeluje na „dav. Je to rovnaký pokus ťahať nás späť v organizačnom smere, ako nás v politickom smere ťahá späť myšlienka nahradiť politickú agitáciu excitačným terorom. Doslova pociťujem embarras de richesses*,(*- rozpaky z nadbytku. Red.) preto neviem, z ktorého konca začať rozbor tejto motanice, čo nám predkladá Svoboda. Kvôli názornosti sa pokúsim začať príkladom. Vezmeme si Nemcov. Nebudete dúfam popierať, že ich organizácia obsiahla dav, že všetko vychádza z davu a že sa ich robotnícke hnutie naučilo chodiť na vlastných nohách, A predsa: ako si tento miliónový dav vie vážiť „desiatku svojich skúsených politických vodcov, ako sa ich pevne drží V parlamente sa neraz stalo, že poslanci nepriateľských strán podpichovali socialistov: „Ste vy pekní demokrati O hnutí robotníckej triedy iba rečníte, ale v skutočnosti vystupuje vždy tá istá skupina vodcov. Stále ten istý Bebel, stále ten istý Liebknecht, rok čo rok, desaťročie čo desaťročie. Veď vaši poslanci, ktorých vraj volia robotníci, sú nezosaditeľnejší ako úradníci, ktorých vymenúva do funkcií cisár Ale Nemci prijímali len s pohrdlivým úsmeškom tieto demagogické pokusy postaviť „dav proti „vodcom, roznietiť v dave zlé a márnomyseľné inštinkty, zbaviť hnutie jeho pevnosti a stability podkopaním dôvery más k „desiatke múdrych. Politické myslenie Nemcov je už dostatočne vyspelé, majú už nadostač politických skúseností, aby pochopili, že bez „desiatky talentovaných (a talenty sa nerodia v stovkách), skúsených vodcov, ktorí sú vyzbrojení potrebnými vedomosťami, majú za sebou dlhoročnú školu a navzájom výborne spolupracujú, nemôže v dnešnej spoločnosti viesť nijaká trieda vytrvalý boj. Aj medzi Nemcami sa našli demagógovia, ktorí lichotili „stovkám hlupákov a vynášali ich nad „desiatky múdrych, lichotili „tvrdej pästi más, podnecovali ich (tak ako Most alebo Hasselmann) na nepremyslené „revolučné akcie a rozsievali nedôveru k dôsledným a pevným vodcom. A iba vďaka neochvejnému a nezmieriteľnému boju proti všetkým možným demagogickým živlom vnútri socializmu tak vyrástol a upevnil sa nemecký socializmus. Ale naši mudrlanti v takom období, keď sa celá kríza ruskej sociálnej demokracie vysvetľuje tým, že živelne prebudené masy nemajú dostatočne pripravených, vyspelých a skúsených vodcov, hlásajú s hlbokomyseľnosťou hlúpeho Kuba: „Zle je, keď hnutie nevychádza zdola „Výbor zložený zo študentov nevyhovuje, nie je stabilný. Úplne správne. Z toho však vyplýva záver, že potrebujeme výbor z revolucionárov z povolania, či už zo študentov alebo robotníkov, len nech sa vypracujú na revolucionárov z povolania. Vy však robíte záver, že netreba pobádať robotnícke hnutie zvonka Vo svojej politickej naivite si ani neuvedomujete, že tým nahrávate našim ekonomistom a nášmu príštipkárstvu. Dovoľte, aby som sa spýtal, v čom sa vlastne prejavovalo, že naši študenti „pobádali našich robotníkov. Iba v tom, že študenti prinášali robotníkom útržky politických vedomostí, ktoré mali sami, omrvinky socialistických myšlienok, ktoré sa im dostali (lebo hlavná duševná potrava dnešných študentov, legálny marxizmus, im ani nemohol poskytnúť nič iné okrem abecedy, okrem omrviniek). Takéhoto „pobádania zvonka nebolo v našom hnutí priveľa, ale naopak, primálo, neslýchané a nehanebne málo, lebo sme sa priveľmi horlivo dusili vo vlastnej šťave, priveľmi otrocký sme sa poddávali elementárnemu „hospodárskemu boju robotníkov proti zamestnávateľom a vláde. Takýmto „pobádaním sa musíme zaoberať sto ráz viac a budeme sa ním zaoberať my revolucionári z povolania. No práve preto, že používate taký odporný výraz ako „pobádanie zvonka, výraz, ktorý nevyhnutne vyvoláva u robotníka (aspoň u robotníka, ktorý je takisto nevyspelý ako vy) nedôveru ku všetkým, čo mu zvonka prinášajú politické vedomosti a revolučné skúsenosti, inštinktívne vyvoláva chuť postaviť sa proti všetkým takým ľuďom, práve preto ste demagógom, a demagógovia sú najhorší nepriatelia robotníckej triedy.
Áno, áno! Len nezačnite bedákať, že používam „nesúdružské metódy polemiky Vôbec nemienim pochybovať o statočnosti vašich úmyslov. Už som povedal, že demagógom sa človek môže stať aj v dôsledku čírej politickej naivity. Ukázal som však, že ste upadli do demagógie. A vždy budem opakovať, že demagógovia sú najhorší nepriatelia robotníckej triedy. Najhorší práve preto, že roznecujú v dave zlé inštinkty, že nevyspeli robotníci nemôžu spoznať týchto nepriateľov, ktorí vystupujú, a niekedy vystupujú úprimne, ako ich priatelia. Najhorší preto, že v období roztrieštenosti a tápania, v období, keď naše hnutie ešte len dostáva svoju podobu, nie je nič ľahšie ako demagogicky strhnúť dav, ktorý sa potom iba na vlastných najtrpkejších skúsenostiach bude môcť presvedčiť o svojom omyle. Preto aktuálnym heslom dnešného ruského sociálneho demokrata musí byť rozhodný boj aj proti Svobode, upadajúcej, do demagógie, aj proti časopisu Rabočeje Delo, ktoré takisto upadá do demagógie (o čom si podrobnejšie povieme* ďalej). (* Tu len poznamenáme, že všetko, čo sme povedali o „pobádaní zvonka a o všetkých ďalších úvahách Svobody o organizácii, v plnej miere platí na všetkých ekonomistov, a teda i „rabočedelovcov, pretože sčasti aktívne hlásali a obhajovali tie isté názory na otázky organizácie a sčasti sa k nim pridávali.)
„Desať múdrych možno pochytať ľahšie ako sto hlupákov. Táto jedinečná pravda (za ktorú vás sto hlupákov vždy odmení potleskom) vyzerá prirodzená len preto, že ste vo svojom myšlienkovom pochode preskočili z jednej veci na druhú. Začali ste hovoriť a stále hovoríte o pochytaní „výboru a o pochytaní „organizácie, ale teraz ste preskočili na pochytanie „koreňov hnutia, zapustených „do hĺbky. Naše hnutie, pravda, nemožno vychytať len preto, že má stá a tisíce koreňov v hĺbke, teraz však vôbec nejde o to. Pokiaľ ide. o „korene v hĺbke, nemôžu nás „pochytať ani teraz i pri všetkom našom príštipkárstve, ale aj tak sa všetci sťažujeme a musíme sa sťažovať na vychytávanie „organizácii a to znemožňuje akúkoľvek kontinuitu hnutia. No len čo položíte otázku pochytania organizácií a nebudete od nej odbočovať, potom vám poviem, že pochytať desať múdrych je oveľa ťažšie ako pochytať sto hlupákov. A budem toto tvrdenie obhajovať, nech by ste akokoľvek proti mne Štvali dav za môj „antidemokratizmus a pod. „Múdrymi v organizačnom zmysle treba rozumieť, ako som už viac ráz povedal, len revolucionárov z povolania bez ohľadu na to, či vyrástli z radov študentov alebo robotníkov. A preto tvrdím:
1. nijaké revolučné hnutie nemôže byť pevné bez stabilnej a kontinuitu udržiavajúcej organizácie vodcov;
2. čím širšie sú masy, ktoré sa živelne zapájajú do boja, tvoria základ hnutia a zúčastňujú sa na ňom, tým naliehavejšie je potrebná taká organizácia a tým pevnejšia musí byť táto organizácia (lebo tým ľahšie môžu všelijakí demagógovia strhnúť nevyspelé vrstvy más);
3. taká organizácia sa musí skladať hlavne z ľudí, ktorí sa revolučnou činnosťou zaoberajú z povolania;
4. čím väčšmi zúžime členskú základňu v takejto organizácii iba na tých členov, ktorí sa revolučnou činnosťou zaoberajú z povolania a sú odborne pripravení v umení bojovať proti politickej polícii, tým ťažšie bude v absolutistickej krajine takú organizáciu „vychytať a -
5. - tým väčší bude počet ľudí z robotníckej triedy aj z ostatných tried spoločnosti, ktorí sa budú môcť zúčastňovať na hnutí a aktívne v ňom pracovať.
Našim ekonomistom, teroristom a ekonomistom-teroristom* (* Toto označenie je pre Svobodu hádam správnejšie ako predchádzajúce, lebo v Obrode revolucionizmu sa obhajuje terorizmus, kým v rozoberanom článku ekonomizmus. Chuť by bola, ale ruky sú krátke -- možno všeobecne povedať o Svobode. Najlepšie predsavzatia a najlepšie úmysly -- a výsledok je zmätok, a to najmä preto, že Svoboda, obhajujúc kontinuitu organizácie, nechce nič vedieť o kontinuite revolučného myslenia a sociálnodemokratickej teórie. Usilovať sa prebudiť revolucionára z povolania do nového života (Obroda revolucionizmu) a navrhovať na to, po prvé, excitačný teror a po druhé, „organizáciu priemerných robotníkov (Svoboda, č.1, s. 66 a n. ) čo najmenej „pobádaných zvonka je to isté, ako keď si niekto rozrúbe dom, aby si ho mohol vykúriť.)
navrhujem, aby vyvrátili tieto tvrdenia, z kto rých dve posledné hneď rozoberiem podrobnejšie. Podstatou otázky, či je ľahšie pochytať „desať múdrych alebo „sto hlupákov, je už rozobratá otázka. Či je možná masová organizácia, keď je nevyhnutná čo najprísnejšia konšpirácia. V širokej organizácii nikdy nebudeme môcť dosiahnuť taký stupeň konšpiratívnosti, bez ktorého nemôže byť ani reči o trvalom a kontinuitu zachovávajúcom boji proti vláde. A sústredenie všetkých konšpiratívnych funkcií v rukách čo najmenšieho počtu revolucionárov z povolania vonkoncom neznamená, že tí budú „myslieť za všetkých, že dav sa aktívne nezúčastní na hnutí. Naopak, dav bude vyzdvihovať týchto revolucionárov z povolania v čoraz väčšom počte, lebo bude potom vedieť, že nestačí, aby sa na utvorenie „výboru zišlo niekoľko študentov a robotníkov vedúcich hospodársky boj, ale že je nevyhnutné v dlhoročnej práci vychovávať zo seba revolucionára z povolania, a dav nebude „myslieť iba na príštipkárstvo, ale práve na túto výchovu. Centralizácia konšpiratívnych funkcií organizácie vonkoncom neznamená centralizáciu všetkých funkcií hnutia. Aktívna spolupráca najširších más s ilegálnou literatúrou sa nezmenší, ale desaťnásobne zintenzívni, keď „desať revolucionárov z povolania sústredí do svojich rúk konšpiratívne funkcie tejto práce. Takto a iba takto dosiahneme, že čítanie ilegálnej literatúry, prispievanie do nej a čiastočne i jej rozširovanie takmer prestane byť konšpiratívnou prácou, lebo polícia čoskoro pochopí, že je nezmyselné a nemožné zavádzať zdĺhavé administratívne a súdne konanie za každú publikáciu rozširovanú v tisíckach výtlačkov.
A to sa netýka len tlače, ale aj všetkých funkcií hnutia vrátane demonštrácií. Najaktívnejšia a najširšia účasť más na nich nielenže neutrpí, ale naopak, veľmi získa tým, keď „desať skúsených, nie horšie ako naša polícia, odborne vyškolených revolucionárov sústredí vo svojich rukách všetky konšpiratívne stránky práce, prípravu letákov, vypracovanie približného plánu, určenie skupiny vedúcich pre každý mestský obvod a pre každú továrenskú štvrť, pre každú školu a pod. (viem, že sa ozvú námietky, že moje názory sú „nedemokratické, ale ja na túto naozaj nerozumnú námietku odpoviem podrobne ďalej). Centralizácia najkonšpiratívnejších funkcií v rukách organizácie revolucionárov neoslabí, ale rozšíri a obohatí náplň činnosti mnohých iných organizácií, ktoré sú určené pre širokú verejnosť, a preto majú čo najmenej pevnú organizačnú formu a sú čo najmenej konšpiratívne: sú to robotnícke odborové zväzy, samovzdelávacie robotnícke krúžky a krúžky na čítanie ilegálnej literatúry tak socialistické, ako aj demokratické krúžky medzi všetkými ostatnými vrstvami obyvateľstva a pod. a pod. Takéto krúžky, zväzy a organizácie sú potrebné všade v čo najväčšom počte a s najrozličnejšími funkciami, ale je nezmyselné a škodlivé zamieňať ich s organizáciou revolucionárov, stierať hranice medzi nimi, oslabovať v masách aj tak neuveriteľne ochabnuté vedomie, že masové hnutie potrebuje mať, v službách ľudí, ktorí sa špeciálne venujú výhradne sociálnodemokratickej činnosti, a že títo ľudia musia trpezlivo a usilovne vychovávať zo seba revolucionárov z povolania.
Áno, toto vedomie neuveriteľne ochablo. Organizačne sme sa najviac prehrešili tým, že sme svojím príštipkárstvom znížili prestíž revolucionárov v Rusku. Človek slabý a neistý v teoretických otázkach, s úzkym obzorom, ktorý sa odvoláva na živelnosť más, aby ospravedlnil vlastnú nemohúcnosť, ktorý sa viac podobá na tajomníka trade-unionu ako na tribúna ľudu, ktorý nevie vyjsť s veľkým a smelým plánom vzbudzujúcim rešpekt aj u nepriateľov, človek neskúsený a neobratný vo vlastnom povolaní - v boji proti politickej polícii, prepáčte, to nie je revolucionár, ale nejaký úbohý príštipkár
Nech sa za toto ostré slovo nehnevá na mňa ani jeden praktik, lebo pokiaľ ide o nepripravenosť, vzťahujem to predovšetkým na seba samého. Pracoval som v krúžku73, ktorý si kládol veľmi rozsiahle, všestranné úlohy, a my všetci, členovia tohto krúžku, sme si trýznivo a bolestne uvedomovali, že sme príštipkármi v takej historickej chvíli, keď by sme v obmene známeho výroku mohli povedať: Dajte nám organizáciu revolucionárov a od základu zmeníme Rusko A čím častejšie som musel odvtedy spomínať na pálčivý pocit hanby, ktorý som vtedy mal, tým viac roztrpčenia sa vo mne nahromadilo proti falošným sociálnym demokratom, ktorí svojimi rečami „hanobia dobré meno revolucionára, ktorí nechápu, že našou úlohou nie je obhajovať degradáciu revolucionára na úroveň príštipkára, ale dvíhať príštipkárov na úroveň revolucionárov.

d) Rozsah organizačnej práce

Už sme počuli od B-va,, o nedostatku akcieschopných revolučných síl, ktorý sa nepociťuje len v Petrohrade, ale aj v celom Rusku. A sotva bude niekto tento fakt popierať. Je však otázka, ako ho vysvetliť. B -v píše:
„Nebudeme sa púšťať do vysvetľovania historických príčin tohto javu; povieme len, že spoločnosť demoralizovaná dlhotrvajúcou politickou reakciou a roztrieštená minulými a terajšími hospodárskymi zmenami, vydáva zo svojho stredu veľmi malý počet ľudí schopných venovať sa revolučnej práci; že robotnícka trieda, z ktorej vychádzajú robotnícki revolucionári, čiastočne dopĺňa rady ilegálnych organizácií, ale že počet týchto revolucionárov nezodpovedá potrebám doby. A to tým viac, že robotník pracujúci v továrni 11 1/2 hodiny môže vo svojom postavení plniť prevažne len funkcie agitátora; no propaganda a organizačná práca, dodávanie a rozmnožovanie ilegálnej literatúry, vydávanie proklamácií atď. svojou hlavnou ťarchou z nevyhnutnosti spočívajú na početne veľmi slabých silách inteligencie (Rabočeje Delo, č. 6, s, 38 -- 39).
S týmto názorom B - va v mnohom nesúhlasíme a nesúhlasíme najmä so slovami, ktoré sme podčiarkli a ktoré osobitne výrazne ukazujú, že B - v (ako aj každý trocha uvažujúci praktik) má už príštipkárstva po krk, ale nemôže nájsť východisko z neznesiteľnej situácie, lebo podlieha tlaku ekonomizmu. Nie, zo spoločnosti vychádza veľmi mnoho ľudí vhodných pre,, vec, ibaže my ich nevieme všetkých využiť. Kritický, prechodný stav nášho hnutia v tomto smere by sme mohli vyjadriť slovami: nieto ľudí - a ľudí je nadostač. Ľudí je nadostač, lebo aj z robotníckej triedy, aj z čoraz rozmanitejších vrstiev spoločnosti vychádza každý rok čoraz viac nespokojencov, ktorí chcú protestovať, sú odhodlaní pomáhať podľa svojich síl v boji proti absolutizmu, hoci si jeho neznesiteľnosť ešte neuvedomujú všetci, ale Čoraz početnejšie masy ju pociťujú stále prenikavejšie. A zároveň ľudí niet, pretože niet vedúcich, niet politických vodcov, niet organizátorských talentov, schopných zorganizovať takú rozsiahlu a súčasne takú jednotnú a zladenú prácu, v ktorej by sa uplatnila každá, aj najnepatrnejšia sila. „Rast a rozvoj revolučných organizácií zaostáva nielen za rastom robotníckeho hnutia, čo priznáva aj B - v, ale aj za rastom všeobecného demokratického hnutia vo všetkých vrstvách ľudu. (Napokon dnes by B - v pravdepodobne aj toto uznal ako dodatok k svojmu záveru.) Rozsah revolučnej práce je oproti širokej živelnej základni hnutia priúzky a priveľmi ho obmedzuje úbohá teória „hospodárskeho boja proti zamestnávateľom a vláde. Dnes však musia „ísť medzi všetky triedy obyvateľstva* (* Napríklad medzi príslušníkmi armády badať v poslednom čase nesporné oživenie demokratického ducha, a to čiastočne preto, že sa množia prípady pouličného boja proti takým „nepriateľom, ako sú robotníci a študenti. A len čo nám to dovolia naše sily, musíme hneď venovať veFkú pozornosť propagande a agitácii medzi vojakmi a dôstojníkmi a utváraniu „vojenských organizácii, ktoré by boli súčasťou našej strany.)
nielen sociálnodemokratickí politickí agitátori, ale aj sociálnodemokratickí organizátori. A sotva čo len jeden praktik zapochybuje o tom, že sociálni demokrati by mohli vo svojej organizačnej práci rozdeliť tisíce drobných funkcií medzí jednotlivých predstaviteľov najrozličnejších tried. Nedostatok špecializácie je jedným z najväčších nedostatkov našej techniky, na ktorý sa tak trpko a oprávnene sťažuje B - v. Čím menšie budú jednotlivé „operácie spoločnej práce, tým viac sa nájde ľudí schopných uskutočňovať také operácie (a vo väčšine prípadov úplne neschopných, aby sa stali revolucionármi z povolania) a tým ťažšie bude môcť polícia „pochytať všetkých týchto „čiastkových pracovníkov, tým ťažšie bude pre ňu vykonštruovať zo zatknutia niekoho pre nejakú maličkosť „prípad, ktorý by vyvážil výdavky štátnej pokladnice na „ochranu štátu. A pokiaľ ide o počet ľudí ochotných pomáhať nám, poukázali sme už v predchádzajúcej kapitole na obrovskú premenu, ktorá v tomto smere nastala za nejakých päť rokov. No na druhej strane, aby sme mohli poskladať všetky tieto malé zlomky do jedného celku, aby sme spolu s funkciami hnutia nerozdrobili samo hnutie a aby sme tomu, čo plní drobné funkcie, vštepili presvedčenie o nevyhnutnosti a význame jeho práce, bez ktorého nikdy ani nebude pracovať,*( * Spomínam si, že mi istý súdruh hovoril, ako sa trpko sťažoval továrenský inšpektor, ktorý bol ochotný pomáhať a pomáhal sociálnej demokracii, že nevie, či sa jeho „informácie naozaj dostávajú do skutočného revolučného ústredia, do akej miery je potrebná jeho pomoc a aké sú možnosti využívať jeho malé a drobné služby. Každý praktik, prirodzene, pozná nejeden podobný prípad, keď nás naše príštipkársťvo oberalo o spojencov. Samy osebe „drobné, no vcelku neoceniteľné služby mohli by nárn robiť a aj by nám robili zamestnanci a úradníci nielen z tovární, ale aj z pôšt, železníc, colníc, z prostredia šľachty, cirkvi a zo víetkých ostatných vrstiev, nevynímajúc ani políciu a cársky dvor Keby sme už mali skutočnú stranu, naozaj bojovú organizáciu revolucionárov, nemuseli by sme potrebnosť všetkých týchto „pomocníkov natoľko zdôrazňovať, nenáhlili by sme sa vždy a bezpodmienečne zapájať ich priamo do centra ilegálnej práce, ale naopak, osobitne by sme ich ochraňovali a dokonca by sme na také funkcie Špeciálne pripravovali ľudí, lebo vieme,

 
Chcete vedieť dobrú stránku? www.komunisti.sk

WWW.KOMUNISTI.SK......................http://www.cccp.freeforums.org/